Keď som tancoval, hudba mi dodávala energiu. Keď tvorím choreografiu, hudba otvára moju predstavivosť, hovorí MICHAEL CORDER, jeden z najúspešnejších britských choreografov.
S Baletom Slovenského národného divadla choreograficky aj réžijne naštudoval inscenáciu Popoluška na hudbu Sergeja Prokofieva, ktorá bude mať premiéru 19. novembra.
V rozhovore pre SME Národné svetový choreograf hovorí prečo vždy túžil inscenovať Popolušku, v čom podľa neho spočíva genialita Prokofievovej hudby aj prečo je balet najnáročnejšiou tanečnou technikou na svete.
Spomínate si na svoje prvé stretnutie s baletom?
Keď som mal tri a pol roka, mama ma vzala na pantomímu do divadla v Stretham Hill v južnom Londýne, kde som vyrastal. Sedeli sme na prízemí a ja som bol úplne znudený. Potom však prišiel balet, ktorý ma tak uchvátil, že som zbehol na kraj javiska, aby som bol čo najbližšie. Keď sa predstavenie skončilo, plakal som, chcel som, aby to pokračovalo.
Z tých chvíľ mám dnes už len záblesky spomienok, napríklad na svetlá. Pravdepodobne to bol otrasný balet, ale všetky tie špecifické baletné pohyby sa mi páčili. Prosíkal som rodičov, aby ma zapísali na hodiny baletu. Otec nebol nadšený, ale mama vyhlásila, že ak chcem chodiť na balet, bude po mojom.
Michael Corder
- Je jeden z najúspešnejších britských choreografov.
- Narodil v Londýne, študoval na Royal Ballet School a tanečnú kariéru začal v Royal Ballet.
- Svoje diela uviedol v Sadler’s Wells, Royal Ballet, Royal Danish Ballet, Dutch National Ballet a balete Národného divadla v Prahe, vo Viedenskom štátnom balete, v Národnom balete v Osle atď.
- S Baletom SND spolupracuje po prvý raz – na inscenácii Prokofievovej Popolušky.
Zhodou okolností sme mali cez cestu baletnú školu, kde učila aj skvelá Nancy Robinson z Royal Academy of Dance. Priviedli ma tam a bol som ako Billy Elliot – jediný chlapec obklopený množstvom dievčat. Pár rokov som chodil na hodiny pre najmenších, až kým som nemal päť. Potom nás opustil otec a mama zostala bez peňazí.
Nemohol som chodiť na balet, a tak som tancoval pri televízore. V tých rokoch jestvoval len jeden televízny kanál, BBC, ktorý vysielal len večer. Cez deň púšťali klasickú hudbu. Tancoval som na ňu a túžil sa vrátiť k baletu.
Takže ste sa pre svoju kariéru ste sa rozhodli už v detstve.
Začínal som veľmi, veľmi mladý. Vždy som mal rád hudbu, najmä klasickú. Šetril som si vreckové na platne. Rád som čítal príbehy o balete, napríklad Vtáka ohniváka, a potom som chcel k tomu príbehu počuť aj hudbu, ako znie. Nezaujímali ma len suity, napríklad z Luskáčika, ale chcel som to počuť celé.
Viem, je to trochu zvláštne, ale ku klasike som mal vzťah od detstva. Doma som hrával bábkové divadlo, sám som si vyrábal bábky. V tretej triede na základnej škole sa ma učiteľka spýtala, aký je náš najobľúbenejší koníček.
Keď prišiel rad na mňa, povedal som: bábkové divadlo. Odvetila: „Myslela som si, že je to balet.“ A ja jej na to: „Ale nie, ten je moja kariéra.“ A to som mal desať rokov! Balet bol moja vášeň! Mnohé deti netušia, čo chcú robiť, až kým nemajú šestnásť či osemnásť rokov. Ja som to vedel vždy.
Zo skúšky baletu Popoluška v réžii M. Cordera v Balete SND (zdroj: Juraj Žilinčár)Absolvovali ste prestížnu Royal Ballet School v období formovania a rozkvetu anglického baletu. Boli medzi vašimi učiteľmi nejaké slávne mená?
Na konkurze sedela zakladateľka Royal Ballet School Ninette de Valois. Bolo to v roku 1966, vtedy mala 68 rokov. Bola to mimoriadna žena, veľká osobnosť 20. storočia, zakladateľka britského baletu. Narodila sa v roku 1898, prežila celé 20. storočie a zomrela v roku 2011. Jej život sa tiahol troma storočiami, dožila sa 103 rokov. Fascinujúci život!
Bolo mi cťou zažiť ju a pracovať s ňou. Spoznal som ju ako jemnú bytosť, hoci bývala aj veľmi prísna. Objavila množstvo hviezdnych tanečníkov, jednou z nich bola aj Margot Fonteyn. Oslovovali sme ju madame, boli sme k nej veľmi úctiví, bolo fantastické skúšať s ňou.
Mala ma rada, lebo som bol vysoký a ona mala rada vysokých tanečníkov. Tancoval som okrem iného v Checkmate (Šachmat), vo skvelom balete, ktorý vytvorila v roku 1937, je to príbeh šachu, lásky a smrti. Som jej za všetko nesmierne vďačný. V Londýne by jej mali postaviť sochu.
Prvý sólista Holandského národného baletu: Slovensko si ma všimlo až po rokoch Čítajte Vaším prvým angažmánom bol Royal Ballet. Spomínate si na svoje začiatky tam?
Áno. V roku 1973, pár týždňov pred mojím nástupom, ešte počas školy som vystupoval v Covent Garden v gala predstavení pred kráľovnou. Program mal názov Fanfáry pre Európu (Fanfare for Europe). Konal sa na oslavu prvého dňa členstva Británie v Európskej únii. Aké smutné, že sme z nej vystúpili!
Ako sedemnásťročný som debutoval v Royal Ballet v druhom dejstve Ashtonovej Popolušky. Vlastne som ani netancoval, mojou jedinou úlohou bolo zdvihnúť ruku, keď vošla Popoluška. Tancovala ju úžasná balerína Svetlana Beriosova, o niečo mladšia ako Margot Fonteyn.
V ten večer tancovala s Donaldom Maclearym, na to sa nedá zabudnúť. V Royal Ballet som bol šesť rokov a bol to ten najlepší štart mojej kariéry. Potom som na rok odišiel ako sólista do Holandského národného baletu, kde som tancoval Oberona v Ashtonovom Sne noci svätojánskej.
Do Sadler’s Wells Royal Ballet som sa vrátil ako prvý sólista. Tancoval som tam svojho prvého Albrechta v Giselle, Franza v Coppélii a mnohé ďalšie postavy. Odtancoval som za život množstvo baletov., ale moje prvé hlavné roly boli práve tam.
Zo skúšky baletu Popoluška v SND (zdroj: Juraj Žilinčár)Veľmi skoro ste začali s choreografiou, prečo?
Prvú choreografiu pre Royal Ballet Choreographic Group som vytvoril ako devätnásťročný – na Stravinského Symfóniu v troch vetách. Na predstavení bola aj Ninette de Valois a ďalší, ktorí ma povzbudili, aby som pokračoval.
