Jozef Karika je nielen jedným z najpopulárnejších slovenských spisovateľov, ktorý dosahuje úspechy v stredoeurópskom priestore, ale je aj držiteľom titulu PhDr. z filozofie obhájením rigoróznej práce na tému Úzkosť a ničota v diele existencialistov. Nie je preto prekvapujúce, že jeho tajomné príbehy majú v pozadí aj druhý plán – filozofický. Na konte má množstvo literárnych aj iných ocenení, okrem iného Cenu čitateľov Anasoft litera, Cenu literárneho fondu, Cenu literárnej kritiky Zlaté pero či Cenu Béla. V roku 2018 sa podieľal na archeologickom objave pravekého hradiska na vrchu Čebrať pri Ružomberku. Píše o tom aj v dvojknihe Hlad a Smäd, ktoré sú jeho aktuálnou autorskou novinkou.
V upútavke na dvojknihu Hlad a Smäd ste povedali, že ide o jeden z najstrašidelnejších príbehov, aké ste napísali. Pôvodne ste mali v pláne vytvoriť štandardnú zbierku poviedok, ktorá by mapovala váš autorský vývoj. Pri bližšom pohľade ste však zistili, že tieto poviedky sú akosi poprepájané a že je za nimi iný, nevypovedaný príbeh. Čo s vami spravilo toto zistenie? Mali ste pri tom zimomriavky?
Zimomriavky sú slabý výraz. Jednotlivé príbehy vznikali v rozsahu dvadsiatich rokov. Nikdy predtým som na ne nenazeral kompaktne, ani mi to nenapadlo. Zistenie, že sa prepájajú, že dávajú zmysel ako celok a že niektoré postavy sú vlastne jedna a tá istá postava prechádzajúca z rozprávania do rozprávania, pre mňa bolo naozaj až šokujúce.
Jo Nesbo: Aj tyrania v totalitnej spoločnosti je lepšia ako absolútny chaos a anarchia Čítajte Pritom dôležité detaily a prepojenia tam už boli obsiahnuté, vôbec som ich nemusel nasilu dotvárať. Konečná podoba dvojknihy si vyžiadala dosť práce, ale nosná konštrukcia, takpovediac kostra toho celku už bola v jednotlivých príbehoch daná. Tvorivé a niekedy akoby mimočasové schopnosti podvedomia, druhej strany, alebo ako to nazvať, ma neprestávajú udivovať.
Hlad a Smäd je dvojkniha poviedok, či azda aj noviel. Každá má približne dvesto strán, spolu teda nepresahujú rozsah niektorých vašich spoločenských románov. Prečo ste sa rozhodli pre dve knihy vydané súčasne a v akom poradí ich odporúčate čítať?
Hlad aj Smäd majú samostatne rovnaký rozsah ako predchádzajúce knihy z tejto línie, napríklad Tma, Priepasť či Smršť. Dokopy je to zhruba 460 strán, čiže materiálu aj práce bolo dosť na dve knihy. Kedysi dávno som čítal dvojknihu Stephena Kinga Štyri po polnoci a veľmi sa mi to páčilo. Formát dvojknihy som si chcel vyskúšať aj preto, že je neobvyklý, ponúka nové možnosti.
Predstavuje výzvu, zároveň sa hodí k mozaikovej a labyrintovej povahe tohto rozprávania. Každá z dvoch kníh má inú atmosféru, podanie príbehov sa líši. Navyše sa dvojkniha dá čítať v oboch poradiach, významová skladačka sa tak znova preskupí.
V opačnom garde mi napríklad k románu Čierny rok viac pasovala forma jedného výtlačku, hoci mal takmer sedemsto strán, čo by vydalo aj na tri štandardné knihy. V prípade Hladu a Smädu sa mi zase zdala lepšia forma dvojknihy. Symbolicky možno trochu aj preto, že ide o moju dvadsiatu vydanú knihu. Aj dizajnovo vyzerá exkluzívne, keď sa obálky Hladu a Smädu postavia vedľa seba, vytvárajú jednotný obrazec.
