BRATISLAVA. Sedím nad počítačom, už prešlo niekoľko hodín, a stále neviem pohnúť prstami. Trvalo mi, aj kým som dokázala sformulovať niekoľko viet, ktoré som chcela poslať jeho Katke.
Bola polnoc, keď mi prišla odpoveď. "Ďakujem, Kristína. Prosím, napíš to pekne."
Ako by však jeden článok mohol vystihnúť Mekyho Žbirku?
Každý z nás má niekde zapichnutý Biely kvet Čítajte Boli aj také situácie, keď som sa s ním išla stretnúť vo chvíľach, keď mi bolo veľmi ťažko. Už hlásil, že je za rohom a ja som si ešte utierala slzy, aby nič nezbadal. Stačila minúta, možno dve, a všetky bolesti boli aspoň na chvíľu zažehnané. Nebolo nikoho, s kým by som sa ako novinárka stretávala radšej.
A moji kolegovia by mohli rozprávať o tom, ako ma bolo treba brzdiť. Nemôžeme mať predsa s Mekym rozhovor každý mesiac! Rozumela som tomu, ale bolo ťažké sa tomu brániť.
Mal vo zvyku žartovať, že je studnicou neužitočných informácií. Nebola to pravda. Bol studnicou nečakaných a vzácnych informácií. A myslím si, že Slovensko urobilo veľkú chybu, že to nedokázalo viac využiť.
A že to možno ani nedokázalo oceniť. Bohužiaľ, Meky Žbirka bol príliš slušný a decentný človek na to, aby na seba a svoje vzdelanie upozorňoval.
Slušnosť, s ktorou sa ocitol na zlej strane
Raz som sedela zaseknutá nad filmovou recenziou. Do kín práve prišiel film Najtemnejšia hodina o Winstonovi Churchillovi, za ktorý dostal Gary Oldman Oscara.
Chýbala mi pointa, nevedela som, ako článok ukončiť. V tej chvíli zazvonil telefón. Meky Žbirka. To sa stávalo často, že mi chcel čosi dopovedať alebo niečo oznámiť, alebo sa len tak podeliť s niečím, čo ho práve nadchlo.
Asi polhodinu sme sa rozprávali o všeličom možnom, keď zrazu povedal:
