Niekedy začnete čítať knihu a odrazu máte nejasný pocit, že vám ktosi rozpráva o veciach, ktoré nechcete počuť. Teda konkrétne, že tento svet celkom nefunguje a od toho, aby krehké prímerie nadobudlo podobu katastrofickej jazdy na neriadenej húsenicovej dráhe, nemáme ďaleko. Tri tornáda Juraja Kováčika sú takouto znepokojujúcou knihou.
Vaše mesto po ničivom prechode troch tornád pôsobí trochu bezútešne. A vôbec nie pre škody, ale kvôli ľuďom, ktorí devastáciu berú ako fakt. A idú ďalej, ale nie odhodlaní, lež skôr rezignovaní. Myslíte, že sa s katastrofami naučíme žiť?
Andrej Kiska: Napriek všetkému žijeme v šťastnej krajine Čítajte Tri tornáda sú v knihe iba symbolom, urýchleným katalyzátorom zmeny, ktorú žijeme. Keď si zoberiete, ako sa staviame k problému globálneho otepľovania, slovo odhodlanie zrejme nevystihuje náš postoj. Na druhej strane hrdinovia tohto príbehu nie sú rezignovaní. Hľadajú zmysel a nachádzajú ho. Ale angažovaní nie sú, to je pravda. Nevyčítajme im to. Ako byť angažovaný vo svete, ktorý je čím ďalej viac komplexný a neprehľadný?
Hrdinom vášho románu je spisovateľ, ktorý pochybuje aj o samotnom písaní, ako o čomsi, čo je neužitočné, akosi absurdné. Spisovateľ, ktorý píše knihu o tornádach, ktoré zdevastovali mesto. Do akej miery ste svojou postavou? Ako vnímate autenticitu rozprávania?
Pochybovať o zmysluplnosti svojho konania, to je výsada nielen spisovateľov, týka sa každého z nás. Verím tomu, že pravdivosť rozprávania nie je daná tým, že opisuje niečo, čo sa naozaj stalo. Každé rozprávanie je fikcia, vyberá si zo skutočnosti kúsky, ktoré skladá tak, aby vytvorili ucelený obraz, pričom nevyhnutne ignoruje kúsky, ktoré by tento obraz narušili.
