V knihe Ivana Medešiho Vilkovia nájdeme dve rozsahom dlhé poviedky, ktoré si buď zamilujete, alebo sa vám z autorovej fekálnej poetiky obráti žalúdok. Odhliadnuc od stoviek výkalov navŕšených na kope vysokej sťa Lomničák, nemožno neobdivovať jeho bravúrne narábanie s jazykom aj s témou. Oba texty plynú spontánne a s ľahkosťou, hemžia sa údernými, vtipnými prirovnaniami a metaforami. Sú bizarné, groteskné, niekedy pri nich striasa od hnusu a inokedy sa telo otriasa hurónskym smiechom.
Poriadna dávka literárnej hyperboly
Ivan Medeši tvorí v dolnozemskej obci Ruský Kerestúr v Srbsku. Žijú tam vojvodinskí Rusnáci, ktorí sú jazykovo spojení so Slovákmi – východniarmi. V roku 2019 ako prvý krajanský autor vyhral cenu Anasoft litera so zbierkou poviedok Jedenie a okrem nej mu na Slovensku vyšli ďalšie dve knihy, Kvašná knižka a Vilkovia. O kvalitný preklad všetkých troch sa postaral Maroš Volovár.
Žena, ktorá zmapovala vesmír, i muž, ktorý hral červom na klavíri Čítajte V knihe Vilkovia sa autor zrejme rozhodol ponoriť až na samé dno absurdnosti. Podarilo sa. Dej próz je zasadený do vojvodinskej dediny, postavami sú dedinskí čudáci, lúzri, ľudia neschopní zaradiť sa do spoločnosti, prípadne sa dostať vyššie na sociálnom či kariérnom stupni.
