|
FOTO |
Veď koho by nezaujímalo, prečo dochádzalo k takým neslýchaným zverstvám ako v minulom storočí? A kde sa vzalo toľko ukrutníkov v tomto údajne čoraz vzdelanejšom ľudstve?
Toto všetko si zrejme uvedomoval anglický autor Karl Shaw, keď pripravoval knihu Šílenství mocných (Metafora, Praha 2005, preložil Zdeněk Hajník), ktorá je originálna svojou koncepciou, lebo autor sa pozrel na európskych, latinskoamerických, afrických a ázijských diktátorov a diktátoríkov ako na klinické psychopatologické prípady a vyberá si z ich životov práve ukážky abnormálneho správania. Nie sú to kompletné biografické profily, skôr anekdoty, overené fakty.
Za každou z deviatich kapitol, v ktorej sa vyskytuje niekedy aj viac postáv zo sveta politickej moci, je ešte krátke kalendárium toho-ktorého politika i s jeho záľubami, manželkami, najvyššími a najnižšími bodmi v kariére, faktormi rozmaru a krutosti (odstupňované počtom hviezdičiek), osobným odkazom a slávnym výrokom príslušného politika. Navyše, v piatich krátkych dodatkoch na konci knihy autor uvádza obľúbené autá despotov, ich pôvodné povolania, nepovšimnutých súrodencov, filmy a literatúru o nich.
Takýmto nevšedným spôsobom sa autorovi podarilo v skratke naskicovať napríklad obraz ugandského prezidenta Idiho Amina, ktorý si raz z jednej recepcie odskočil do kuchyne a doniesol na stôl zmrazenú hlavu bývalého hlavného veliteľa jeho armády; inde ďalší prezident Stredoafrickej republiky Bokassa na cisárskom bankete pohostil zahraničné delegácie špeciálnym "rostbífom", čo boli v skutočnosti kúsky tiel zabitých a naporciovaných väzňov.
Doslova hnus sa človeka musí zmocniť, keď aj inde číta, že takíto kanibali sa správali ako "osvietené" hlavy štátov, "reprezentovali" ich pred svetom bez kúska hanby. Shaw zaraďuje týchto netvorov, medzi ktorých patrí - každý svojím spôsobom - Hitler i Stalin, Mussolini i Enver Hodža, Ceaušescu i Mao Ce-tung, a desiatku ďalších pod spoločnú hlavičku psychopatov, paranoikov, kleptokratov, megalomanov, teda do kategórií viac-menej medicínsko-patologických.
Samozrejme, členenie je len pomocné, Shaw totiž nemá ani ambície diagnostika, ani politológa, ktorý by vysvetľoval príčiny vzostupu týchto kreatúr do najvyšších štátnych funkcií a ich povahových úchyliek.
Zbierka charakteristických príhod nezhŕňa len krvaviny a zločiny politických dobrodruhov, ale aj ich čudáctva, fixné idey, ba vyslovené hlúposti: napríklad v Albánsku dal Enver Hodža od roku 1950 do svojej smrti 1985 postaviť osemstotisíc bunkrov, manželka haitského prezidenta Duvaliera, zvaného Papa Doc, si z peňazí Medzinárodného menového fondu nakúpila množstvo kožuchov a aby ich mohla doma nosiť, často si púšťala klimatizáciu na maximum - takýchto kuriozít je v knihe veľa.
Nedá mi nespomenúť ešte aspoň dve, jednu šialenú, druhú viac-menej vtipnú: turkménsky prezident Nijazov zrušil roku 2002 kalendár, a keď sa Mao Ce-tunga spytovali, čo by sa bolo stalo, keby namiesto Kennedyho zastrelili Chruščova, odpovedal: Onassis by sa nebol oženil s pani Kennedyovou.
Kniha Karla Shawa je výnimočná svojou informačnou nasýtenosťou, ktorá nikde nie je vyrátaná na efekt, či už negatívny, či pozitívny. Ide o svojský druh literatúry faktu, kde sa veci nebeletrizujú, iba vecne zaznamenávajú; autor im nedáva ani emocionálny, ani morálny nádych. Hovoria samy za seba a hovoria toho toľko, že každý slušný človek musí vyjadriť svoje zhnusenie z diktatúr.
