Šarm Edity Gruberovej bol taký jedinečný ako jej postavy na opernom javisku. Či to už bol smiech koketných koloratúr Zerbinetty v Straussovej Ariadne na Naxe, podmanivo vygradované šialenstvo Lucie di Lammermoor, alebo dych berúca scéna abdikácie kráľovnej v Donizettiho opere Roberto Devereux, v ktorej sa oklamaná a opustená Alžbeta I. snažila naposledy vzoprieť osudu. To všetko sú nezabudnuteľné momenty jej operného umenia.
Absurdná autostrada Čítajte V postave Elisabetty z Roberta Devereuxa v mníchovskej inscenácii režiséra Christofa Loya (2004) sa Gruberová lúčila v marci 2019 s operným javiskom. Mníchov si nevybrala len preto, že publikum Bavorskej štátnej opery (naštudovala tu niekoľko významných postáv jej repertoáru a odspievala vyše 300 predstavení) patrilo k jej najobľúbenejším a najvernejším.
Jej úchvatná a emocionálne nástojčivá kreácia starnúcej anglickej kráľovnej bola azda tou najlepšou, pretože ňou na konci neuveriteľne dlhej, päťdesiatjedenročnej kariéry ešte raz predviedla svoje charakterové vokálne herectvo. Ukázala, že koloratúrne fioritúry nie sú len dekoratívnou ekvilibristikou hlasiviek, ale pôsobivým výrazovým prostriedkom hudobnej drámy.
Gruberovej náhla smrť je viac než len bolestnou stratou výnimočnej umelkyne: svet stratil svoju poslednú divu divissimo, ultimatívnu primadonnu assoluta.
Podivná diva
Divou v klasickom zmysle slova pritom nikdy nebola. Medzi kolegami a kolegyňami v opernom biznise bol povestný jej zmysel pre povinnosť. Nebola rozmarná, po predstavení si dopriala radšej pohár piva než drahé šampanské, od inscenačného tímu vyžadovala profesionalitu a žiadne predstavenie nezrušila neuvážene.
