Autorka je PR manažérka SND
Zaujímalo by ma, akí by sme boli ľudia, keby sme všetci odmalička chodili do divadla. Ako by vyzerala naša spoločnosť, hovorí poetka a dramaturgička Veronika Dianišková.
Pre účely tohto článku by sme jej však radi prisúdili ešte inú a veľmi dôležitú funkciu. Je náhradnou mamou malej Ninky (meno dievčatka sme na žiadosť Veroniky zmenili), ktorú má už takmer rok a pol zverenú do pestúnskej starostlivosti.
Slovenské národné divadlo pripravuje v predvianočnom čase dlhodobý charitatívny projekt „Divadlo pre všetky deti“, ktorého cieľom je umožniť deťom z náhradných rodín a deťom z detských domovov naživo zažiť skutočné, rozprávkové divadlo.

Je našou povinnosťou dať deťom domov
Ak by všetci rozmýšľali ako Veronika, Slovensko by malo menej opustených detí a viac šťastných rodičov.
Budúcnosť s osvojenými deťmi si predstavovala odmalička. Vždy ju hnevalo, ako môže spoločnosť a jednotlivci bez výčitiek fungovať s vedomím, že je medzi nami mnoho detí, ktoré nemajú stabilný domov.
Prečo im nemôže poskytnúť domov viac ľudí, pýta sa. Sama si zvolila formu pestúnskej starostlivosti a nie adopcie, ktorá sa jej nezdá ako ideálne riešenie.
"Sú tu deti, ktoré sú vlastne bezdomovci, lebo nemajú domov, i keď majú kde bývať. Myslím si, že našou spoločenskou povinnosťou je im domov poskytnúť. To, že si ja ako samožiadateľka vezmem do adopcie dieťa, na ktoré čaká ďalších päťtisíc párov, to nie je pomoc. Keby si to dieťa nevzal jeden pár, tak okamžite ide inému páru. Adoptovateľných detí je málo, rodičov-čakateľov je veľa. Zdravé bábätká nemajú problém získať rodiča. A potom to nie je o tom, že sa hľadá rodič pre dieťa, ale že sa hľadá dieťa pre rodičov, lebo rodič chce byť rodičom,“ myslí si Veronika Dianišková.
To však podľa nej programovo nerieši problém, lebo detí, ktoré nie sú adoptovateľné a nemajú domov, je oveľa viac.
"To, že deti nie sú adoptovateľné, napríklad znamená, že o ne prejavujú záujem biologickí rodičia alebo sú to súrodenecké skupiny a ťažko si niekto vezme skupinu napríklad troch detí. Alebo má to dieťa také špecifiká, že nie je záujem o jeho osvojenie. No najčastejšia právna prekážka je, že biologickí rodičia majú o to dieťa záujem,“ vysvetľuje Dianišková.
Dodáva, že takéto dieťa nemôže ísť do adopcie, ale stále môže ísť do pestúnskej starostlivosti a získať tak domov.

Aj ty si bola v detskom domove?
Veronika si osvojila trojročné rómske dievčatko, ktoré sa svojim rodičom narodilo ako desiate dieťa s vrodenou vývojovou chybou a nemohli sa oň dostatočne postarať, keďže potrebovalo špecifickú starostlivosť.
Je s nimi v kontakte a vraví, že majú nadštandardné vzťahy, no zatiaľ sa nestretávajú. Ninka sa na nich ani nemôže pamätať, bola príliš malá.
"Niečo si asi pamätá, že bola veľmi dlho v nemocnici a potom v domove, ale podľa mňa nechce na ten čas veľmi spomínať. Minule sa ma pýtala, mama, a ty, keď si sa narodila, tak si bola v detskom domove a potom si ťa zobrala Terka? Terka bola profesionálna mama, u ktorej bola Ninka rok a pol. Pre ňu jednoducho takto vznikajú rodiny,“ približuje Dianišková.
Viac ako rok, ktorý už spolu strávili, sa jej s odstupom času zdá neuveriteľný. Zžili sa v zásade bez problémov, no museli prekonať aj pár výziev. Rozhodnutie osvojiť si Ninku však za ten čas ani raz nespochybnila.
"Spätne si uvedomujem, že ten proces bol veľmi rýchly. Raz sme sa stretli, potom sme spolu strávili týždeň v penzióne a ona mi hneď povedala mama. A zrazu som s trojročným dieťaťom išla na opačný koniec republiky,“ hovorí s úsmevom s odstupom času Veronika.
„Bola trochu bojazlivejšia, ako je dnes, ale je veľmi adaptabilná a hneď si zvykla. Až sa mi to dnes naozaj zdá neuveriteľné. Skôr ja som bola zo začiatku veľmi unavená, kým som si rozvrh dňa prispôsobila tak, aby mi to nejako vyhovovalo,“ vysvetľuje.

Divadlo pomáha rozvíjať reč
Veronika Dianišková vyrástla v rodine, ktorá mala k divadlu a vôbec k umeniu blízko. Od detstva chodila do divadla, neskôr študovala na VŠMU, napísala knižku pre deti aj niekoľko zbierok básní a pracuje ako redaktorka Slovenského rozhlasu. Lásku ku kultúre sa snaží odovzdať aj malej Ninke.
"Ukázalo sa, že ju to veľmi baví. Akékoľvek kultúrne či spoločenské akcie, je tam vo svojom živle. Večer dlho vydrží a miluje afterparty, miluje festivaly. Vždy si ju tam niekto všimne a obľúbi, až ide nakoniec aj na javisko. Vôbec sa nehanbí, nemá problém s tým, že je tam veľa ľudí,“ približuje Veronika.
Z návštevy divadla si dokonca urobili pravidelnú spoločnú aktivitu. Divadelné umenie však nie je len o zábave, na prvom mieste je podľa Dianiškovej jeho mimoriadne pozitívny vplyv na rozvoj dieťaťa.
"Deti v náhradnej starostlivosti majú často problém s audiálnym vnemom, s pochopením reči. Keď som na začiatku malej zapla rádio, vôbec nerozumela, o čom sa rozpráva. A aj keď som sa s ňou rozprávala ja, tak sa mi pozerala na tvár, aby z mojich emócií lepšie pochopila, čo hovorím. Práve divadlo je v tomto o krok vpredu, lebo príbeh prerozpráva buď bez slov, alebo aj so slovami a podporí ho kvalitným vizuálom, ktorému deti ľahšie porozumejú,“ hovorí Dianšková.

Dodáva, že sama bola prekvapená, koľko si Ninka pamätala z prvej inscenácie, ktorú videla v divadle naživo. Bolo to predstavenie Ako sa Lomidrevo stal kráľom v Činohre SND.
"Deti v náhradných rodinách, najmä tie neskôr osvojené, majú často krátkodobú pamäť trošku slabšiu, ale divadlo je taký silný sugestívny vnem, že si pamätala aj mená, aj čo sa tam dialo. Je tam hudba, kostýmy, scénografia, tanec a vôbec nepotrebovala viac, že by sa ma pýtala, o čom to bolo.
Divadlo veľmi rozvíja kognitívne funkcie aj motiváciu učiť sa reč pre porozumenie príbehu, ktorý sa odohráva na javisku. A nekončí sa to len tam, divadlo nás obsiahne celých, je blízko, je to úplne iný zážitok, ako keď jej niečo zapnem v televízii,“ približuje Dianišková.
Sú tam aj iné deti a vydržia
Náhradná mama dodáva, že zo začiatku Ninka často v komunikácii odpovedala mimo kontextu, čo podľa nej súviselo s nedostatočným pochopením komunikácie.
"Ninka to už nerobí, ale tieto deti majú veľmi často nedostatočné komunikačné zručnosti. Nesúvisí to vždy s nejakým sociálnym problémom. Pochopenie príbehov a dejov u nich treba rozvíjať, najlepšie hneď, ako náhradný rodič dieťa dostane. To je, samozrejme, len moje pozorovanie, ale mám to potvrdené aj od odborníkov.
Navyše pochopenie komunikácie a dejov vedie ďalej k abstraktnému mysleniu. Bez reči a pochopenia, že niečo znamená niečo, sa nerozvíja ani abstraktné myslenie. Pri tom všetkom pomáha divadlo,“ vraví Dianišková.
Dodáva, že za týmito problémami detí z detských domovov je často toxický stres v ranom detstve.
"Tento stres skoro vždy spôsobuje zmeny vo sfére detského mozgu, ktorá je potrebná na vývoj ďalších vyšších funkcií. Keď je človek v strese, táto časť mozgu sa nerozvíja, lebo sa rozvíjajú základné bazálne, potrebné na prežitie. Nehovorím, že to tak musí byť vždy, ale často vidieť tieto následky u starších detí, ktoré boli stresu vystavené dlhšie.
Preto si myslím, že pre deti v náhradnej starostlivosti je umenie všeobecne, ale špeciálne divadlo, veľmi nápomocné. Veľmi podporuje mozog vo všetkých oblastiach. Divadelný jazyk je dôležitý pre psychický aj intelektuálny rozvoj dieťaťa a to hovorím na základe svojej skúsenosti,“ hovorí náhradná mama.
Atmosféra divadla, to, že sú tam iné deti, ako aj pútavý príbeh podľa nej navyše pomáha aj deťom, ktoré majú problémy s pozornosťou.
"Keď je inscenácia urobená sugestívne a interaktívne, tak to vydržia. Vidia, že sú tam aj iné deti, ktoré tam sedia a vydržia. Je to niečo úplne iné, ako keď doma môže človek od rozprávky hocikedy odbehnúť,“ dodáva Dianišková.

Divadlo by malo patriť všetkým
Cieľom charitatívneho vianočného projektu "Divadlo pre všetky deti" Slovenského národného divadla je pozvať do divadla čo najviac detí z náhradných rodín, sociálne slabších rodín či detských domovov.
Prvé slávnostné predstavenie bude vianočný balet Luskáčik. SND chce projekt rozvíjať ako dlhodobú podporu pre deti, ktoré nemali to šťastie narodiť sa do milujúcej rodiny.
Veronika Dianišková ho považuje za veľmi prospešný projekt. Pre niektoré deti z náhradných rodín, sociálne slabších rodín či deti z detských domovov to môže byť vôbec prvá príležitosť prísť do divadla.
"Sú deti aj rodiny, ktoré sa vôbec nestretnú s týmto typom podnetu z viacerých dôvodov – rodiny si nemôžu dovoliť ísť do divadla, nepracujú v kultúre, že by sa dostali na predstavenia, nezíde im to na um alebo si myslia, že by sa tu necítili dobre, lebo majú pocit, že je to svet, do ktorého nepatria. Takto by to nemalo byť, divadlo by malo patriť všetkým,“ myslí si náhradná mama.
„Ak sa vďaka tomuto projektu podarí podporiť rodičov s deťmi špeciálne v náhradných rodinách alebo aj akékoľvek iné rodiny, aby chodili do divadla, tak je to veľký krok k lepšiemu. Zaujímalo by ma, akí by sme boli všetci ľudia, keby sme všetci odmalička chodili pravidelne a často do divadla. Ja som chodila a mám utopickú predstavu, že keby chodili všetci, tak by to dnes vo verejnej sfére vyzeralo úplne inak,“ uzatvára.