„Epilóg zakončím niekoľkými slovami o tom, ako by sme sa podľa mňa mali pozerať na tie závažné udalosti 80. a začiatku 90. rokov – na „čas premien“ – teraz, s nadhľadom uplynulých rokov. Očividnou iróniou môže azda byť, že ak obmedzíme svoj pohľad na špičku politického zastúpenia Českej republiky začiatkom roku 2021, môžeme ľahko dospieť k záveru, že sa toho v skutočnosti až tak veľa nezmenilo,“ píše v závere knihy Čas proměn.
Už len príroda nemá svojho ombudsmana Čítajte Praha, Československo a Češi 80. a 90. let očima Američana (CPress 2021) americký publicista Mark Baker, ktorý v spomínaných rokoch pôsobil vo Viedni a neskôr aj v Prahe. Pokračuje, že je „ťažké si predstaviť, že toto je onen cieľ, ku ktorému smerovali generácie protestujúcich vo všetkých tých krajinách, po celé desaťročia vlády komunizmu“.
Nepopieram príbuznosť citovanej vety s podstatou môjho editoriálu v tomto čísle Kultúrneho života, podobnú otázku si však určite v týchto dňoch, okolo 17. novembra, položia všetci, ktorí ten čas trávili na námestiach dúfajúc, že nastal koniec komunistickej etapy v našich dejinách a životoch.
Toto sme chceli? Naozaj? Zrejme sa mnohí podobne ako ja pýtajú, či chceli sem dospieť, keď podporovali 12 požiadaviek VPN – ktoré vystihovali ducha doby a prevládajúcu predstavu o nutných reformách komunistického režimu, o demokratickom a slobodnom živote a o návrate do civilizovanej Európy – a na námestiach skandovali „Slobodné voľby!“ (netušiac, ako hlúpo až tragicky sa dá slobodne rozhodnúť, dokonca viackrát).
