Keď čítate knihy Pauly Hawkinsovej, občas premýšľate, ktorá verzia rozprávania je správna. A už ste aj presvedčení, že ste prišli na správne vysvetlenie, keď sa odrazu ukáže, že to zlo je schované niekde inde. O novom románe Pomalý oheň a jeho písaní sme sa rozprávali vo virtuálnom priestore medzi Londýnom a Bratislavou.
Vaše meno sa na literárnom nebi objavilo v roku 2015, keď vyšlo Dievča vo vlaku. Ale v tom čase ste už mali za sebou kariéru novinárky, venovali ste sa ekonomike, pod pseudonymom ste písali romanticko-komediálne knihy. A odrazu sa z vás stala majsterka psychologického trileru. Kde sa vzala tá chuť načrieť do temných stránok človeka?
K povolaniu novinárky ma priviedla moja zvedavosť, túžba byť na pulze dňa a nepochybne aj rodinné zázemie, keďže môj otec bol profesorom ekonómie. Venovala som sa ekonomickým otázkam, ale popri tom som mala stále túžbu písať. Prvé literárne texty som však nevnímala celkom ako tú pravú literatúru, ktorej sa chcem venovať, preto vychádzali pod pseudonymom.
Jozef Karika: Svoje knihy z tejto línie označujem ako psyché-fiction Čítajte Necítila som sa však v tej romanticko-komediálnej polohe celkom doma. Nápad na Dievča vo vlaku vo mne dozrieval dlho, aj samotný tón románu, aj to, čo ste nazvali temná stránka. Každý z nás vidí okolo seba nejaké osudy, ktoré nie sú práve šťastné. A zločiny a nejasnosti okolo toho, čo sa deje a ako si to vysvetľovať.
Vaše romány ukazujú odvrátenú stránku našich životov. A najhoršie, pre mňa ako čitateľa – nebola krutosť, akt zločinu a násilia – ale ten tlak, ktorý sprevádza ľudí, ktorých sa zločin dotkne. Svedomie a otázky: Prečo sa to muselo stať? Mohla som tomu zabrániť? Svedomie vie nepekne hrýzť.
Áno, v tom máte pravdu, že to najhoršie v živote nepredstavuje samotný akt násilia, ale vlastne to, že nám to nenávratne zmení osudy. Ak sa v našej blízkosti stane zločin, poznačí nás to, traumatizuje.
Ľudia sa však nemôžu vrátiť, nedá sa dostať späť a povedať si, tomuto zabránim, či dokonca toto neurobím. Svedomie nás dokáže rozkladať, núti nás stále premýšľať nad tým, či sme sa rozhodli správne, či sme nemali urobiť niečo iné. A odpoveďou je, že to naše svedomie bude v takýchto prípadoch tým monštrom v nás, ktoré nás na naše chyby upozorňuje.
Najnovší román nás vovádza do anonymného Londýna. Pôsobí ako mesto, ktoré je dokonalou kulisou pre zločin. Môžeme váš Londýn vnímať ako jedného z hrdinov vašej prózy?
Londýn ako každé veľkomesto má aj svoje temné zákutia. Román sa odohráva v miestach, kde žijú tak trochu čudáci, sú to hausbóty, lode premenené na bývanie. Zároveň je veľkomesto veľmi anonymné, v meste si nevšímame a nevnímame všetko, čo sa okolo nás deje, takže je to pre zločin ideálne prostredie. V meste sa každý stará o seba.
Akú úlohu hrá čosi ako osud v našich životoch? Alebo sme často obeťami náhody? Pýtam sa aj preto, že do príbehov vašich postáv niekedy vstupuje náhoda, prosto čosi sa stane, a to zmení ich správanie, cestu.
Táto otázka sprevádza asi každého z nás, či jestvuje čosi ako osudovosť, alebo sú naše životy výsledkom nejakých náhod. Obidve možnosti sú do istej miery strašidelné, veď osudovosť by znamenala nemožnosť vyhnúť sa hoci aj udalostiam, o ktorých hovorím.
