BRATISLAVA. Bol deň pred Vianocami a Rudolf Dobiáš ešte na dvore rúbal drevo, aby bolo v rodičovskom dome na sviatky teplo. Vtom do zasneženého dvora vstúpila polícia a odviedla ho.
Je študentom prvého ročníka filozofickej fakulty, má sotva devätnásť rokov, čím sa mohol previniť? pýtali sa prekvapení rodičia.

Mladého chlapca, čo nevedel nakresliť ani detské prasiatko, zatkol komunistický režim za karikatúru čerta s tvárou Stalina, ktorý rozpaľuje kotol označený komunistickým kosákom a kladivom pre holubicu mieru. Nebol jej autorom, iba sa ako mladý skautský dobrodruh podujal na to, že ju roznesie po meste.
V komunistickom Československu bol taký čin klasifikovaný ako vlastizrada a Rudolf Dobiáš bol v roku 1954 spolu s ďalšími pätnástimi ľuďmi v monster procese odsúdený na osemnásť rokov väzenia v jáchymovských uránových baniach.
A vraj mal ešte šťastie: sovietsky blok bol práve v eufórii z vyhranej vojny v Kórei a mal chuť na veľkorysosť. Od trestu smrti ho ušetrili.
V jáchymovských baniach sa tak začal príbeh, ktorý by mohol vyvrcholiť Nobelovou cenou, pretože poľahky spĺňa jej parametre. V Rudolfovi Dobiášovi má Slovensko poklad, o ktorom ani samo nevie, lebo tento politický väzeň, básnik a spisovateľ žije ticho.

Roky nevidel vlastnú tvár. Udrel by ju
Režisérka Alena Čermáková s ním mala zvláštny zážitok, keď ho ešte dobre nepoznala. Spolu s Antonom Srholcom ho raz viezla autom do Prahy a potom späť do Bratislavy.