Slávny režisér Peter Konwitschny bol v rokoch 2005 – 2017 častým hosťom v Opere SND. Jeho inscenácie výrazne obohatili repertoár režijných poetík, ktorý sa dovtedy orientoval najmä na slovenskú a českú tvorbu.
Konwitschného prínos spočíval, okrem očakávaného špičkového zvládnutia režisérskeho remesla, v rozšírení psychologického a sociálneho rozmeru inscenovaných diel i obohatení vlastného výkladu o spoločenský apel.
Vytvoril v SND päť inscenácií: Eugena Onegina, Madama Butterfly, Bohému, Vec Makropulos a Židovku. Ani jednu publikum a odborná verejnosť neprijali ľahostajne – všetky vyvolali záujem, emócie i názorovú polarizáciu.
Päť inscenácií v jednom čase v repertoári posunulo prvú slovenskú opernú scénu do pozície takmer profilového divadla tohto tvorcu. Poďme si ich pripomenúť.
Eugen Onegin
Prvou inscenáciou Petra Konwitschného v Bratislave bol Eugen Onegin. Režisér ju naštudoval podľa svojej staršej práce pre operu v Lipsku z roku 1995.
Peter Konwitschny
- Rodák z Frankfurtu nad Mohanom vyrastal v Lipsku, kde bol jeho otec Franz Konwitschny šéfdirigentom slávneho Gewandhaus Orchestra.
- Peter Konwitschny pôvodne študoval fyziku, neskôr divadelnú réžiu vo východnom Berlíne.
- V 70. rokoch minulého storočia pracoval ako asistent Ruth Berghausovej v Berliner Ensemble, od 80. rokov ako režisér v slobodnom povolaní.
- V rokoch 1986 – 1990 bol riaditeľom Landestheater Halle.
- Hoci neskôr režíroval aj v západnom Nemecku, jeho medzinárodná kariéra sa rozbehla až po páde Berlínskeho múru.
- Po Pucciniho a Rossiniho operách v Grazi, Lipsku a Bazileji sa Konwitschny s veľkým úspechom venoval Wagnerovi.
- Mimoriadne uznanie si vyslúžila jeho inscenácia Súmraku bohov z kompletnej tetralógie Prsteň Nibelungov, kde každú časť spracoval iný režisér (Stuttgart).
- Režíroval aj v Bazileji, Paríži, Kodani, Amsterdame, Lisabone, Zürichu, Londýne, Tokiu, Štokholme a päťkrát v Bratislave.
Premiéra v historickej budove SND sa uskutočnila 16. septembra 2005.
Napriek desaťročnému odstupu nestratil Konwitschného Onegin nič na svojej kvalite.
Režisérovi sa podarilo odstrániť z diela sentimentálne interpretačné nánosy a naivný ruský idylizmus, ktorý sa naň časom nazbieral. Operu podal ako nadčasový príbeh o pokuse vymaniť sa zo spoločenských konvencií, o strachu oddať sa láske a prijatí zodpovednosti z nej vyplývajúcej.
Konwitschny ako vždy dôsledne vychádzal z hudby a textu, všetky vzťahy medzi postavami, motivácie konaní a ich zdôvodnenia detailne rozpracoval.
Na javisku neprezentoval city a vášne, ale uveriteľné postavy, ktoré nimi žili.
Čajkovskij nazval svoju operu „lyrickými scénami“, no v tomto s ním Konwitschny polemizoval.
Jednotlivé obrazy plynule nadviazal v strhujúcej gradácii vrcholiacej súbojom, ktorý po smrti Lenského plynule prechádza do tanečnej polonézy. Namiesto baletu v nej však Onegin tancoval s telom svojho mŕtveho priateľa.
Tatiana bola režisérom vykreslená ako silná, citovo založená mladá žena, ktorá sa dokáže vyrovnať s malosťou spoločnosti, v ktorej žije i Oneginovým odmietnutím.
V záverečnej scéne, keď ho sama odmietne, vníma silu svojho rozhodnutia i fakt, že vnútorne umiera pre ďalší zvyšok svojho života.
Katarína Juhásová-Štúrová a Pavol Remenár v opere Eugen Onegin (2005) v SND (zdroj: Ctibor Bachratý)Madama Butterfly
Inscenáciu Pucciniho opery uviedol Peter Konwitschny už v novej budove SND, premiéru mala 5. októbra 2007. Opäť išlo o remake, pôvodne bol uvedená v roku 1992 v Grazi.
Režisér sa znova sústredil na odstránenie podobných interpretačných nánosov, redukciu sentimentality a hroziacej melodramatickosti. Zdôraznil stret dvoch odlišných kultúr a podčiarkol sociálny rozmer diela, ktorý nie je zreteľný v prvom pláne.
Spolu so svojím dvorným scénografom a kostýmovým výtvarníkom Johannesom Leieckerom dej umiestnili na vyprázdnenú scénu s horizontom krajiny s cestou vinúcou sa do diaľky a viacerými nakrivo visiacimi paravánmi s papierovými výplňami.
Impulz na svadbu Čo-Čo-San s Američanom Pinkertonom v inscenácii dal dohadzovač spolu s americkým konzulom. Pinkerton počas celého predstavenia ostal pasívnym konzumentom hry, čo mu nachystali.
Čo-Čo-San, naopak, sobášom s Američanom pevne verila v nový a lepší život. Nechcela vidieť, že celá svadba bola iba inscenovaná fraška vrátane kliatby strýka, ktorá bola veľmi originálne poňatá podľa princípu deus ex machina z barokového divadla. Dezilúzia prišla postupne, predstava šťastnej budúcnosti života manželky a matky v USA sa zrútila.
Konfrontovaná so stratou svojej lásky i dieťaťa sa odvrátila od kopírovania západného štýlu života a zvolila tradičnú japonskú cestu na záchranu svojej cti – smrť.
Fotografia z inscenácie Madama Butterfly v réžii P. Konwitschného v roku 2007. (zdroj: Alena Klenková)Bohéma
Tretia inscenácia Petra Konwitschného mala premiéru 31. januára 2014 opäť v novej budove SND a bola úspešným remakom lipskej verzie z roku 1991.
