Otvorene hovorí o tom, ako ho v detstve zneužil starší chlapec, ktorého dodnes stretáva, aj o tom, aké bolo vyrastať v malom meste ako gej.
Pre nenávistné útoky a vyhrážky smrťou počas migračnej krízy sa zamykal v spálni. Teraz je už so svojimi životnými skúsenosťami vyrovnaný, má zdravé sebavedomie.
Dokumentarista a ľudskoprávny aktivista LUKÁŠ HOUDEK fotografoval v Indii transrodových ľudí, nakrúcal o moslimkách žijúcich v Česku, v Ghane pomáha albínom. A v Česku otvára mnohé citlivé témy.
V novom českom podcaste Hrana sa dokonca pustil do témy, ktorá je azda ešte tabuizovanejšia u mužov ako u žien. Séria rozhovorov so známymi aj s neznámymi mužmi prináša spovede o súbojoch s vlastným telom aj s tlakom na ideál krásy.
Verejne hovoríte o tom, že ste gej, ktorý sa stretol so šikanovaním a nenávisťou, takisto ste rozpovedali svoju skúsenosť so zneužitím v detstve. Prečo to robíte?
Asi preto, že je to moja vlastná terapia. A zároveň sa dlhodobo pohybujem v ľudskoprávnej oblasti a všímam si, že ľudia, ktorých môže aj môj príbeh zastupovať, nemajú vždy hlas alebo odvahu sa s niečím takým zdôveriť.
Myslím si, že napríklad mužské obete sexuálneho zneužitia nie sú na verejnosti dostatočne reprezentované. A ak niekto s niečím takým vyjde von, stane sa terčom posmeškov, urážok, vyhrážok.
Mám pocit, že som sa v tejto oblasti už postavil na vlastné nohy, mám zdravé sebavedomie a hovoriť o životných skúsenostiach ma nezomelie tak ako niekoho, kto by na podobný coming out nebol pripravený.
Nie sú v tom pre vás žiadne úskalia?
Občas mám pocit, že už pôsobím ako profesionálna obeť a a ako ten, kto vyhľadáva problémy, aby bol zaujímavý. Takto to vnímajú ľudia, ktorí ma nemajú radi.
Nie je mi príjemné, že kedykoľvek sa v médiách v Česku rieši sexuálne zneužitie, zavolajú mňa a ja zase začnem rozprávať príbeh zneužitého dieťaťa. Môže to časom vyznievať ako určitá karikatúra a bolo by fajn, keby sa ozval aj niekto iný.
Lukáš Houdek (37)
- je český dokumentarista, fotograf, aktivista, rómológ a novinár
- je koordinátorom vládneho projektu HateFree Culture, ktorý bojuje proti rasizmu a násiliu z nenávisti
- v Česku je známy tým, že otvorene hovorí o tom, ako sa stretol s násilím, šikanovaním aj s nenávistnými útokmi
- za dokument Bílá nosí smrt o stigmatizácii albínov v Ghane získal Novinársku cenu
- v roku 2021 vytvoril pre české rádio Wave podcast Hrana, ktorý zarezonoval pre odtabuizovanie témy poruchy príjmu potravy u mužov
Neznamená to, že je tá téma stále veľké tabu, keď sa k vám zatiaľ nik nepridal?
Určite. Postupne pribúdajú tí, ktorí rozpovedia svoje príbehy, ale trvá to. Nie každý sa chce podeliť o také intímne veci s verejnosťou.
Je to však dôležité. Vidím, koľko ľudí ma kontaktuje, keď o tom niekde rozprávam.
Zneužitie nie je sexi téma, ktorú by ľudia chceli riešiť, najmä keď si majú predstaviť, že ich dieťa môže byť zneužité. Majú pocit, že im to približujem, že nad tým musia premýšľať.
A nie je ani príjemná predstava, že váš partner alebo partnerka boli sexuálne zneužití alebo znásilnení. V očiach verejnosti pôsobíme ako poškodený materiál.
Napríklad môj bývalý partner vôbec nemal rád, keď som o tom hovoril, bolo mu to nepríjemné aj preto, že to uvidí jeho mama. Nikdy sme o tom s moju svokrou nehovorili, ale určite to vedela.
Ale mňa vždy, žijúc v malom meste, drvilo, keď mi rodičia hovorili – o tomto sa nehovorí, takto sa nespráva. Konvencie ma veľmi hnevajú, aj preto vždy urobím opak.
Zneužili vás, keď ste mali päť alebo šesť rokov. Koľko rokov mal ten človek a konfrontovali ste ho niekedy?
