Stĺpy verejného osvetlenia a línie striech, rady balkónov, dopravné značenie na cestách, trakčné vedenie i siluety výškových budov. Možno je to uhlom pohľadu, možno je to čiernobielou kamerou, ale tam, kde človek predtým vnímal len jednoliatu šeď mesta, vystupujú zrazu do popredia jasné kontúry, ktoré dokonca i socialistickým králikárňam dokážu prepožičať niečo z napätia Mondrianových obrazov.
Morticia, Gomez, Wednesday, Pugsley, Fester, vec a Lurch Čítajte Dokumentárna esej debutujúcej slovenskej režisérky Barbory Sliepkovej čerpá inšpiráciu z konceptuálnej fotografie i avantgardných mestských symfónií, ktoré sa v dvadsiatych a tridsiatych rokoch minulého storočia pokúšali preniesť na plátno energiu a rytmus rodiacich sa metropol.
Čiary (zdroj: HITCHHIKER CINEMA / FILM EXPANDED)V Sliepkovej prípade by sa však pomenovanie symfónia dalo chápať i doslovne. Blížiaca sa električka, zvuk krokov na chodníku, frmol áut, hučanie zbíjačky, ale i trápne ticho za roletami. Prepracovaná ruchová dramaturgia umocňuje v divákovi pocit, že všetky tie kontúry a línie, všetky tie obrubníky a cesty a drôty a trate a zatiahnuté rolety, že všetko toto tvorí akúsi notovú osnovu, do ktorej je vpísaný záznam bratislavskej každodennosti. Alebo nie?
Predely
Mnohí recenzenti sa zmieňujú skôr o jazvách či možno vráskach na tele mesta, iní hovoria o hraniciach či vymedzovaní priestoru, a keď budete chcieť, môžete v čiarach vidieť hoc i žilnatinu, navreté cievy mesta, v ktorých azda ucítite i onen bájny pulz doby. Práve to je na Čiarach to krásne. Nie sú priamočiare. Poézia v nich vám necháva interpretačnú voľnosť.
