Autorka je dramaturgička Baletu SND.
Galinu Kubalovú som si prvý raz všimla na Luskáčikovi. Sedávala v lóži s pohľadom upriameným na javisko, na očiach tmavé okuliare. Potom som ju vídala stáť pri zadnom vchode historickej budovy SND, kde čakala na syna Jakuba, ktorý v Luskáčikovi účinkoval spolu s ďalšími deťmi z tanečného konzervatória.
Nedávno sme sa stretli v divadle, aby nám povedali o novom projekte, ktorý by mohol predstaviť svet baletu nevidiacim.
Galina Kubalová sa narodila s vrodenou chybou zraku, strácala ho postupne, napokon oň pred sedemnástimi rokmi prišla úplne. Do divadla však chodiť neprestala.
"Ako dieťa som sa venovala hudbe aj tancu, od šiestich som chodievala do divadla, do historickej budovy SND na všetky balety a opery – Rusalku alebo Luskáčika som videla veľakrát. Som tak trochu z umeleckej rodiny, môj dedko študoval hudobnú vedu, môj brat Patrik Krebs je herec, venuje sa Divadlu bez domova," hovorí Galina.
"Je pre mňa veľkým šťastím, že som sa k umeniu dostala už v útlom veku, chodili sme do divadla, na koncerty a výstavy. Ako dieťa som chodila na klavír, ale nemala som trpezlivosť venovať sa mu dôkladnejšie, viac ma bavil tanec. Radosť z tanca, ktorý je dodnes v mojich predstavách, ma motivuje hľadať cestu, ako zážitok z tanečného umenia sprostredkovať nevidiacim,“ dodáva.
Do konca života veril, že jeho dielo bolo neúspešné. Čajkovskij by bol nadšený Čítajte Nápad vytvoriť aplikáciu, ktorá by umožňovala nevidiacim deťom sledovať baletné predstavenie, vznikol na Luskáčikovi.
"Videla som ho ako dieťa veľakrát, dokonale som ho poznala a neskôr som ho už ako nevidiaca sledovala len cez spomienky naň. Ale čo tí, ktorí balet nikdy nevideli – pýtala som sa v duchu. Navyše v ňom tancuje môj syn Jakub,“ usmieva sa hrdá mama.
Chcem vedieť, ako tancuje
Jakubka si s manželom adoptovali pred pätnástimi rokmi. Čoskoro zistili, že má tanečné vlohy, a tak ho prihlásili do tanečného súboru, kde získal základy rôznych štýlov, najmä hip-hopu. V piatom ročníku základnej školy absolvoval skúšky na Tanečné konzervatórium Evy Jaczovej v Bratislave.
"Štúdium na konzervatóriu je drina, ale drinu som zažil aj v súbore, aj keď tam to je dobrovoľná drina. Ja som v škole spokojný, vybral som ju s vedomím, že musím poctivo makať každý deň, aby som sa mohol stať profesionálnym tanečníkom,“ hovorí Jakub.
Galina o svojom synovi hovorieva, že je na svoj vek až príliš zodpovedný.
"Rád pomáham rodičom, snažím sa uľahčiť prácu mame, keďže nevidí. Aj keď niekedy ma ,vidíʻ a opraví ma, ak to neurobím dobre. Snažím sa pomáhať čo najviac, upratujem sám od seba, je pre mňa normálne každý deň robiť, čo treba. Niekedy počúvam svojich rovesníkov, ako chodia poza školu, skúšajú fajčiť. Ja na takéto veci nie som. Asi som zvyknutý na disciplínu zo školy. V porovnaní so základnou školou máme oveľa tvrdší režim. Napríklad vždy, keď ide po chodbe učiteľ, musíme vstať a pozdraviť sa, aj keby to bolo za deň desaťkrát,“ opisuje Jakub.
Jeho prvou tanečnou úlohou na javisku SND bola postava dieťaťa v inscenácii Luskáčik, na ktoré ho sprevádzala do divadla mama.
"Na Luskáčika som chodila ešte predtým, ako v ňom účinkoval Jakub, na pozvanie priateľky, ktorá tancovala Mášu. Potom som bola kvôli Kubkovi na každom predstavení a niekto, kto sedel vedľa mňa, mi hovoril – teraz prišiel, teraz tancuje, teraz odišiel – nebolo to pre mňa dostačujúce, ale viac komentára by rušilo v sledovaní mňa aj ostatných divákov," približuje Galina.
K definitívnemu rozhodnutiu pokúsiť sa vymyslieť aplikáciu pre nevidiacich v balete prišla počas inscenácie Tulák Chaplin od Daniela de Andrade. Pre Jakuba bolo účinkovanie v ňom prelomom, v úlohe brata malého Charlieho sa doslova našiel.
"Pri Tulákovi Chaplinovi som si uvedomil, čo pre mňa znamená tanec, a začal som ho vnímať ako svoju profesiu. Výber bol rýchly, pán choreograf prišiel k nám do školy do baletnej sály, pozrel sa na nás a ukázal prstom na dvoch chlapcov a jedným z nich som bol ja. Mal som možnosť tancovať brata malého Chaplina, čo bolo tanečne aj herecky veľmi náročné, ale bol som za to vďačný, mnohému som sa naučil. Nebola to čistá klasika, bolo tam veľa súčasného pohybu, herectva, veľmi ma to bavilo. Mám rád klasiku aj neoklasiku, ale toto bolo pre mňa niečo celkom nové, originálne,“ hovorí Jakub.
Galina vedela, že na rozdiel od Luskáčika je postava v Tulákovi Chaplinovi oveľa významnejšia, tanečnejšia. Tentoraz nepoznala choreografiu. Išlo o svetovú premiéru.
"Vedela som, že Jakub je na javisku takmer štyridsať minút, netušila som však, čo robí. Cítila som sa frustrovane a vtedy mi napadlo, že tieto pocity nemám len ja, ale množstvo nevidiacich ľudí, ktorí sa ocitli na hudobnom divadle. Rozhodla som sa vymyslieť niečo, aby aj nevidiaci mohli chodiť na balet a mať z neho zážitok," spomína Galina.
Galina so synom Jakubom (zdroj: Sandra Benčičová)Ohmatať si tanec
Nevidiaci netušia, čo je balet, ako vyzerajú tanečné pózy, čo znamenajú jednotlivé gestá, kroky. Slovami sa tanec opisuje ťažko, keď chýba predstava o ňom. Čo všetko treba naučiť nevidiacich divákov ešte predtým, než prídu na predstavenie?
"Napadlo mi, že najskôr je potrebné priblížiť balet nevidiacim deťom cez hmat. Chceli by sme vybrať približne dvadsať základných baletných póz, tie nafotíme so žiakmi Tanečného konzervatória Evy Jaczovej – každé dieťa by predstavovalo jednu pózu. Oslovili sme fotografku Sandru Benčičovú, ktorá sa dlhodobo venuje tanečnej fotografii. Fotografie vytlačíme reliéfne, aby si ich mohli deti osvojiť pomocou hmatu," opisuje Galina.
