Niekedy prídu do miest, kde sa publikum ocitlo na ich vystúpení akoby náhodou. Niekedy, keď sa pýtajú, či ľudia vedia, čo to slam poetry je, zopár rúk sa zdvihne, no zvyšným to treba vysvetliť.
Zmysel performatívnej súťaže autorskej poézie však nie je o definíciách, ale o tom, že sa necháte vtiahnuť textom a vystúpením, ktoré má len málo mantinelov. Nie je to bežné recitovanie a nie je to poézia ako od Válka. Slam je aj špinavý, drsný a hypnotický.
„Je to sofistikovaná forma názoru,“ hovorí MARA ŠEVČÍKOVÁ, majsterka Slovenska v slam poetry a herečka. S úsmevom dodáva, že je vďaka nemu milším človekom, pretože si svoj hnev nevybíja horšími spôsobmi.
Otvára okrem iných aj spoločenské témy, ktoré ju štvú, a viacerí ju označujú za feministickú múzu slam poetry.
„V niekoľkých mojich slamoch riešim aj osobu Borisa Kollára, lebo to je téma, ktorá ma vie extrémne rozladiť. On je niečo ako Trump. Keby existovali lokálni slovenskí Simpsonovci, tak by v nich v rámci vtipu predpovedali Borisa Kollára ako predsedu parlamentu,“ komentuje v rozhovore.
Slam vraj znesie všetko od rapu cez herectvo až po pantomímu či stand-up. Čo z toho je blízke vám?
Najbližšie mi je zamerať sa na kombináciu textu s témou, ktorá má pre mňa dôležitosť, a skĺbiť to s mojím vystúpením. Nie som človek, ktorý by robil formálne experimenty ako niektorí, ktorí sa oveľa viac hrajú s formou.
Hľadajú možnosti, čo sa ešte s textom dá urobiť v rámci štruktúry a toho, ako znie. Vyštudovala som bábkoherectvo a som zo školy, kde sa vždy autorsky tvorilo. Je mi prirodzené hľadanie témy, intuitívna dramaturgia.
Máte pocit, že téma je to, čo pri takomto vystúpení stačí na záujem publika?
Premýšľala som nad tým, čo vlastne v slame stačí, lebo si všeobecne myslím, že publiku sa páčia pekní alebo zaujímaví ľudia, ale v slame sa to stiera.
Tým nechcem povedať, že slameri nie sú pekní ľudia, ale nie je to tak, ako keď si otvoríte instagram a je tam všetko uhladené, nastajlované a krásne.
Slam je veľmi „špinavý“ a hoci vo svete rastie, stále je to jemný uderground. Preto si do istej miery myslím, že téma stačí, lebo ak by ľudia chceli niečo peknučké, asi by nešli na slam.
Je ťažké urobiť dobrý slam?
Áno, najmä pre mňa ako herečku zvyknutú na divadelné prostredie. V divadle sa zhasne a je ticho. Ísť však slamovať do krčmy alebo cyklokuchyne k horiacemu sudu v piatich stupňoch bolo pre mňa veľmi náročné a veľakrát som to nezvládla.
V Banskej Bystrici sa mi raz stalo, že stôl asi dvadsiatich ľudí, ktorí oslavovali narodeniny, nechtiac umiestnili priamo k pódiu a veľmi sa im to nepáčilo. Snažili sa nám dať najavo, že nás počúvať nebudú.
Vtedy som sa prvýkrát nahnevala a prebila som sa cez ich odpor, ale sú to pre mňa ťažké veci. Niekto to má na slame rád, ale ja som asi príliš krehká.
Čo vás teda na tomto svete láka?
Písanie textov má pre mňa terapeutický charakter a pomáha mi to niektoré veci vstrebať. Chodím behávať a píšem slam, vďaka tomu som podľa mňa milší človek a nekopem ľudí na ulici.
Najviac ma na tom baví, že môjmu názoru dávam sofistikovanú formu. Mám pocit, že dnes má každý na niečo názor, ale len to tu okolo seba nejako hádžeme. A slam je podľa mňa sofistikovaná forma názoru.
Pomáha vám, keď sa vypíšete a vyrecitujete z vecí, ktoré vás hnevajú?
Vysvetlím to inak. Čítala som si napríklad nedávno celú genézu kauzy o Čistom dni od roku 2016 a hnevom som až plakala. V niekoľkých mojich slamoch riešim aj osobu Borisa Kollára, lebo to je téma, ktorá ma vie extrémne rozladiť.
