SME
Utorok, 17. máj, 2022 | Meniny má Gizela

Herec Koleník: Začínam sa čoraz viac podobať na otca vo veciach, s ktorými som s ním nesúhlasil

Rozhovor o radostiach i strastiach.

Ján Koleník (Zdroj: TASR)

Považujú ho za suveréna, pritom on je dodnes trémista. Hoci má certifikát na práce vo výškach a vedel by podmínovať aj nemocnicu, v skutočnosti má strach z výšok i z veľkej vody.

Tancoval, maľoval, mal obývačkovú kapelu, chcel byť prírodovedcom. Dokonca nakrútil dokument o kačiciach. Dnes je JÁN KOLENÍK jedným z najobsadzovanejších slovenských hercov a snaží sa vymaniť z typovej škatuľky svalnatého hrdinu.

Teší sa, že v postave lekára v seriáli Druhá šanca si bude môcť zahrať typovo odlišného človeka, ktorý sa navyše v priebehu času mení.

„Niežeby sa zásadne zmenil, všetko v ňom je, len sa to postupne odkrýva po vrstvách ako cibuľa. A to je herecky zaujímavé. To tajomstvo,“ vysvetľuje a dodáva, že on sám sa vekom začínam stále viac podobať na otca vo veciach, v ktorých s ním nesúhlasil a snažil sa ich v sebe potlačiť.

Skutočne ste vo vašej takmer dvadsaťročnej kariére ešte nikdy nehrali lekára? Až teraz, v Druhej šanci?

Nehral. Nie som, žiaľ, ani dobrý divák podobných seriálov, pretože som tak trochu hypochonder (smiech), ale som rád, že v tejto dobe namierenej proti lekárom a odborníkom, v čase, keď si dennodenne uvedomujeme, v akom stave je naše zdravotníctvo, je to pre mňa veľmi zaujímavá téma na seriál.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

V princípe ide vždy o ľudí a ich príbehy.

A hlavne ide o vzťahy. Ale nie bulvárneho charakteru, každý s každým. Páči sa mi, že v našom prípade ide o veľký životný príbeh. Že divák môže prežiť s mojím hrdinom kvalitnejší dramatický oblúk, že ide o skutočný príbeh, skutočného človeka, že to má aj morálny, aj etický rozmer nie len v medicíne, ale aj v živote a veľkú tému rodiny.

Ale uvedomujem si aj to, že seriál pre komerčnú televíziu musí byť vždy v trocha atraktívnejšom šate.

Hráte internistu, to sú tí detektívi, ktorí nerežú, ale musia zistiť z rôznych príznakov, čo tomu človeku je.

Áno, u nás netečie krv, ale práve naopak, cez sociálne pomery a rodinné tajomstvá pacientov, sa dostávame k ich skutočným problémom, nie len k diagnóze. Páči sa mi, že niekoľkokrát zaznie veta „neliečime chorobu, ale pacienta“. Niečo, v čom je viac psychológie, osobnejšieho prístupu, empatie.

Poznáme to dobre, lekári sú dnes vyčerpaní, demotivovaní, je ich málo, pracujú nadčasy, a do toho prídu pacienti, ktorí si myslia, že ich problém je jediný a najzávažnejší, a lekár patrí len im, že nemá inú prácu, nemá rodinu, oni si platia poistné, tak nech sa o nich stará.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Máme rokmi zanedbanú prevenciu, čiže celý systém je v podstate od základu dlhoročne pokazený. A do toho pandémia a útoky na lekárov a ich rodiny, nezmysly, že falšujú covidové testy a podobne.

Preto sa mi v našom seriáli páči moment pochopenia vzťahu lekár a pacient, vzájomný rešpekt a komunikácia. Skúma, kedy lekár prekračuje svoje kompetencie, kedy sa pacient má právo sťažovať, kedy lekár urobí chybu a podobne.

Videli ste aj taliansky seriál, podľa ktorého je Druhá šanca nakrútená?

Dočítajte tento článok
s predplatným SME.sk.
Predplatné si môžete kedykoľvek zrušiť.
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu