Článok pokračuje pod video reklamou
Nie vždy má náladu. Nie vždy sa mu chce rozprávať. Opatrne nás na rozhovor s talianskym režisérom pripravovali kolegovia, ktorí sa s ním už niekedy stretli.
S rozhovorom pre denník SME súhlasil na festivale v San Sebastiáne, kde mal premiéru jeho nový film Božia ruka. Všetko bolo prosté, na náš pozdrav Ciao reagoval srdečným úsmevom.
Naozaj nevyzerá ako človek, ktorý potrebuje veľa rozprávať. Ale pri poťahovaní z cigary neodmietol žiadnu otázku, ani keď sa týkala dospievania v Neapole, túžby stratiť panictvo či smrti rodičov, o ktorých prišiel už ako tínedžer.
Mohol zahynúť s nimi. Zachránil ho Maradona.
Tu medzi novinármi sa šíri, že vyzeráte šťastnejší, ako sme vás poznali doteraz. Je to tým, že ste sa konečne odvážili pretaviť do filmu to, čo ste v sebe dlho nosili ako ťažobu?
Som šťastnejší, to rozhodne. Ale nielen preto, že som nakrútil film o najťažšom období môjho života. Cítim sa šťastný, pretože som prosto zrelším človekom. Trúfam si povedať, že som konečne dospelý. Keď o veciach rozmýšľam, už im viac rozumiem.
Kniha Interview: Zo zákulisia stretnutí s filmovými hviezdami Čítajte V živote som mal veľa problémov, ale teraz, keď som sa na ne v strižni dokola a dokola pozeral, už ich ani nevnímam ako problémy. Možno sa celkom nevyriešili, ale aspoň som ich pochopil.
Okrem toho je celkom možné, že tento film umožní, aby moje deti pochopili mňa. Verím tiež, že v bolesti, ktorú som v živote cítil, sa nájdu aj iní. Keby to bol čo i len jeden jediný človek, už tak by moja bolesť bola o polovicu menšia.
Dnes svoje problémy vidíte v jemnejšom svetle? Mali ste šestnásť rokov, keď vám zomreli rodičia. Napriek tejto tragédii nie je váš nový film tragický.
To nebolo vedomé rozhodnutie. Keďže som však písal príbeh o tom, ako som dospieval, prejavilo sa to, aký som bol vtedy. Áno, stali sa veci, ktoré ma naplnili veľkým smútkom a nešťastím, inak som však bol radostným, šťastným mladíkom.
Mnohé veci som si neuvedomoval a vždy mi trvalo trochu dlhšie ako ostatným, kým som ich pochopil. No mal som šťastie, že som mal okolo seba ľudí, ktorí mi pomohli dívať sa dopredu a pustiť sa do života, aj keď som sa po smrti rodičov cítil celkom sám.
Dnes ľudia zostávajú žiť so svojimi rodičmi pomaly aj do štyridsiatky. Vy ste museli žiť bez nich už veľmi mladý. Ako to ovplyvnilo vaše dospievanie?
