Betónová džungľa má svoje jedovaté hady, nebezpečné priepasti a zákerných predátorov. Kto vychovával svoje deti na sídlisku, vie, čo je to nájsť injekčnú striekačku na pieskovisku či vidieť policajtov, ako vám vyťahujú suseda pernikára z bytu. Zuzka Šulajová sa v románe Budem iná (Tatran 2021) pozrela na tínedžerov súčasnej Petržalky. Jej hrdinovia od čias Džínsového denníka dozreli.
Takže návrat k tínedžerským témam... Po detektívke a historickom románe ste sa vrátili k témam, ktoré ste rozohrávali v Džínsovom denníku. Prečo?
Vravela som si, že po náročnom Ohni v srdciach je čas na čosi ľahké. Navyše som netušila, ako sa Oheň v srdciach ujme, keďže tento typ románu z pera slovenského autora asi nemáme (opravte ma, ak sa mýlim) a ja som v očiach verejnosti silne zapísaná ako mládežnícka autorka, tá, čo napísala Džínsový denník.
Paula Hawkins: Zločin nás vždy poznačí Čítajte Takže som sa bála ísť hneď znova do historického románu. Podcenila som sa, myslela som si, že Oheň v srdciach vôbec nepôjde na odbyt. Je to najväčšie vybočenie v mojej tvorbe, aj detektívka má bližšie k mládežníckemu románu, pretože sa odohráva v prítomnosti a je o vzťahoch.
Kniha Tajomstvá jedného domu bola vlastne kompromis na tlak môjho vtedajšieho vydavateľstva – chceli odo mňa román o vzťahoch a „keď nechceš písať o mladých, napíš o dospelých“. Tak som napísala detektívku. Kniha Budem iná mala byť teda oddych po Ohni v srdciach, napokon však oddychom nebola, aj táto téma mi dala zabrať.
Váš pohľad v románe Budem iná na dospievajúce decká však už nie je rýdzo „young adult“, teda iba vzťahovo-príbehový. Zdá sa mi, že ako spisovateľka ste pri rozprávaní už podstatne viac mysleli aj na rodičov, ktorí – prirodzene – svojim pubertiakom nerozumejú, netušia, čo ich trápi, ako žijú a ani to, ako ľahko môžu spadnúť do pascí anonymného sídliska. Mýlim sa?
Knihu Budem iná som už písala ako komplexný román, ktorý by si s pôžitkom mohol prečítať aj dospelý čitateľ. Pri Džínsových denníkoch ma obmedzovalo to, že prvý diel som napísala ako sedemnásťročná a vtedy som zhodou okolností bola len prváčka na gymnáziu (ako novembrovej mi nevychádzajú roky a raz som mala odklad dochádzky). Takže som písala o tom, čo som poznala. V ďalších častiach denníkov som ducha prvej knihy musela dodržiavať. Pri knihe Budem iná som už mala voľno.
Zuzka Šulajová (zdroj: Foto - Archív SME)Mala voľno znamená, že ste sa cítili slobodnejšia pri písaní, múdrejšia ako sedemnásťročná autorka Džínsového denníka? Alebo voľno od koho, od čoho?
Mala som slobodu pri písaní. Už som nemusela myslieť na to, že príbeh má byť idealistický až naivný, nesmie sa v ňom diať nič zlé, ako je to v Džínsových denníkoch. Na príbehu Budem iná som sa vybúrila, je vskutku iný ako ostatné moje mládežnícke romány. Reálny, emocionálny, je tam naakumulovaných viac životných príbehov, opiera sa o skutočné zážitky existujúcich ľudí. Teda o to, čo prináša život, hoci na papieri to väčšinou znie, paradoxne, nereálne.
Veľkú úlohu pre mňa ako čitateľa hrá samotné prostredie Petržalky. Čím je pre mladých ľudí takéto sídlisko?
Sídlisko je veľkou aglomeráciou tajomného sveta, ktorý treba preskúmať. Osobne som vyrástla na najmenšom sídlisku v Bratislave – Devínska Nová Ves, v nej anonymita ako v Petržalke veľmi nefunguje. Za mojich detských a pubertálnych čias to bolo veľmi bezpečné sídlisko. Dnes je to už trochu iné.
