Čo som mal na sebe, keď som bol prvý raz v živote v divadle, si nepamätám, viem len, že to bolo v Košiciach, mal som päť rokov a mama ma vzala na predpoludňajšie predstavenie Labutieho jazera.
Pamätám si, že sme sedeli v lóži. Ale čo som mohol mať oblečené? Asi matrózky. Ak neviete, čo to je, spýtajte sa (starých) rodičov.
Dnes je to iné, milovníci divadla to poznajú. O siedmej sa v Národnom začína premiéra, hodinky v mobile ukazujú pol siedmej, manžel (aj ja) v obleku stojí v predsieni a nervózne štrngá kľúčmi od auta, manželka (aj moja) stojí pred šatníkom a vzdychá: „Ja si nemám čo obliecť...“
Ozaj, v čom chodíte do divadla vy?
“Keď sa to tak vezme, oblečenie do divadla je vlastne kostým. Nie dámsky. Divadelný.
„
Už je to pekných pár rokov, čo sme boli s manželkou v New Yorku. A presne v duchu tej slávnej trampskej pesničky Chodím po Broadwayi hladov sem a tam sme sa celý jeden horúci letný deň túlali po tejto tristopäťdesiatročnej najdlhšej newyorskej ulici, ale hladní sme neboli, to sa v New Yorku nedá.
Prechádzali sme theatre districtom, kde sa nachádza vyše štyridsať divadiel, keď mi zrazu padol pohľad na budovu Majestic Theatre, na ktorej bol pútač: Andrew Lloyd Webber – The Phantom of the Opera – Last minute tickets. Fantóm opery? A na Broadwayi? To musíme vidieť!
Letím do pokladne – last minute tickets sú na druhý balkón do predposledného radu. „Budeme odtiaľ dobre vidieť a počuť?“ pýtam sa pokladníčky. Zamračila sa: „I´m sorry, sir, naše divadlo má tisícšesťstoštyridsaťpäť miest a z každého dobre vidieť a počuť!“ (Mala pravdu.)
