Vo svojej dobe bol Charles Baudelaire archetypom dandyho, výstredný pôžitkár s nazeleno odfarbenými vlasmi, údajne schopný minúť posledné peniaze na hodvábny oblek a ten potom zľahka, ale naozaj len zľahka, prešmirgľovať. Aby nepôsobil tak nevkusne novo.

Ťažko povedať, či je tá historka pravá, v každom prípade však vystihuje čosi zásadné v Baudelairovej povahe.
Napríklad Kvety zla. Je to revolučná zbierka, ktorá v roku 1857 skoncovala s romantizmom a zrodila modernu. A pritom už v deň, keď vyšla, pôsobila trochu starosvetsky – akoby Baudelaire svoje básne zľahka, ale naozaj len zľahka, prešmirgľoval, aby ich novosti dodal jemnú patinu romantizmu.
Hlavne elegantne
Tej, čo prešla popri mne, titulná báseň dvojjazyčného výberu z Baudelairovho diela, je tiež pomerne starosvetský sonet, pár veršov o láske, čo netrvala viac ako okamih, stretnutie pohľadov, úsmev, Len blesk...a potom noc! – Zas mizneš krása krás, no v jej rytme cítiť nezameniteľný rytmus krokov moderného mestského človeka, ktorý sa práve snaží zachytiť takmer nezachytiteľnú, večne unikajúcu, večne sa meniacu prítomnosť. Alebo uteká pred veriteľmi. U Baudelaira človek nikdy nevie.

Čokoľvek však tento básnik robil, robil to elegantne. Svoj dandizmus považoval za poslanie, v ktorom videl „posledný záblesk heroizmu uprostred dekadencie“. Áno. Tej dekadencie, ktorej symbolom sa stal.
Šesť jeho básní bolo okamžite po vydaní vo Francúzsku zakázaných. Súdu sa zdali príliš nemravné. Zákaz bol zrušený až v roku 1949. U nás, na druhej strane železnej opony, už v tom čase mohol Baudelaire vychádzať len ako odstrašujúci príklad úpadkovej kultúry.
Zdochlina ako ľúbostná báseň?
Časy sa však menia. „Aj tú jeho Zdochlinu si už vieme prečítať ako nádhernú ľúbostnú báseň,“ píše Ľubomír Feldek v úvahe, ktorá výber z Baudelairovho diela uzatvára. A vskutku, v sprievode krásnych ilustrácií akademickej maliarky Kataríny Vavrovej pôsobí toto vydanie ako čosi, čo sa hodí k červenému vínu a tlmeným svetlám.