Niekedy vás prekvapí kniha, od ktorej vlastne nič nečakáte. Cudzincov kabát Jonathana Grestyho som začal čítať s informáciou – napísal to Angličan, čo žije na Slovensku prakticky od revolúcie. A odrazu som sa pozeral do zrkadla, v ktorom som videl naše malé milé Slovensko očami, ktoré sú niekedy ironické, inokedy láskavé. Ale pozerajú sa na nás zvonka. Neváhal som a Jonathanovi Grestymu som zatelefonoval.
Isto je príbeh Angličana, ktorý príde po revolúcii učiť angličtinu, inšpirovaný aj vašimi životnými skúsenosťami. Koľkokrát ste dostali otázku, prečo ste ostali na Slovensku? Lebo v knihe je to jeden z motívov, ktorý sa vynára opakovane...

Za tridsať rokov som dostal tú otázku možno päťstokrát, možno aj viac. A nikdy na ňu neviem veľmi výstižne odpovedať.
Pýtali sa aj vaši príbuzní v Británii? Čo ste im povedali o Slovensku?
To je jedna z tých tém, ktoré rozoberám v knihe. V románe Ignorance od Kunderu je jedna ženská postava, Češka, ktorá žije dlhé roky vo Francúzsku a vracia sa do Česka na výlet. A tam zistí, že tamojší ľudia nemajú veľký záujem počúvať o jej živote v zahraničí.
Možno položia nejaké povrchné otázky, ale záujem len predstierajú. Vedel som sa s ňou stotožniť. Nechcem hovoriť konkrétne o mojej rodine, ale rozprávať o Slovensku ľuďom z Británie, ktorí tu nikdy neboli, je dosť náročné.

Môžem povedať len toľko, že keď sem chodia na návštevy, sú často nadšení aj prekvapení krásnymi historickými mestami, prírodou a otvorenosťou ľudí. Asi to potvrdzuje otrepanú frázu, že stokrát lepšie vidieť, ako počúvať.
Cudzincov kabát je spoločenský román, ktorý odráža pohľad cudzincov žijúcich na Slovensku na našu krajinu. Nie vždy je to lichotivý pohľad. Sme podľa vás takí konzervatívni?
Nepovedal by som – a ani si nemyslím, že byť konzervatívni je a priori zlé. A nechcem veľmi zovšeobecňovať o Slovákoch, lebo sa mi to môže veľmi ľahko vypomstiť. Ale v románe používam rôzne postavy na to, aby mohli vysloviť určité veci, ktoré som postrehol od svojho príchodu.