Ruskí autori a autorky písali (a ešte stále prevažne píšu) najmä o láske a o smrti. Vždy mi tak pripomenú suchý literárny vtip, kde v anglickej literatúre (teda prostredníctvom nej) píše Shakespeare, že zomrie pre česť, vo francúzskej zas Honoré de Balzac, že zomrie pre lásku, a v tej ruskej napokon Dostojevskij, že zomrie.
Deväťdesiate roky a čo prišlo potom Čítajte Útla zbierka poviedok Samyzdat: Nostalgie od niekoľkých súčasných ruských autorov a autoriek je poriadnym kolotočom viacerých existenciálnych tém. Spájajú ich návraty do minulosti, ktoré sú, ako iste vieme, často veľmi nepríjemné, pretože nútia človeka priznať si, že to, čo bolo, sa už nedá nijako zmeniť.
Súčasné vyrovnávanie sa s traumami
V siedmich poviedkach je prítomná nostalgia a zmierovanie sa s tým, akými ľuďmi boli jednotlivé postavy v minulosti, a čo to pre nich znamená v súčasnosti. Už v prvej poviedke Taký dlhý život.
(zdroj: Foto - Archív SME)Dva príbehy lásky od oceňovanej rusko-izraelskej spisovateľky Diny Rubinovej sa spájajú dva naoko nesúvisiace príbehy o láske a o smrti. Druhá poviedka Commedia dell´arte, ktorú napísal petrohradský spisovateľ a lingvista Andrej Alexandrovič Astvacaturov, je príbehom pätnásťročného žiaka, ktorý chodí do špecializovanej anglickej školy.
Jeho svet je zúžený na dospievanie v druhej polovici osemdesiatych rokov v Leningrade počas Gorbačovovej perestrojky. Ako čerstvo zaľúbený chlapec prichádza na to, že jeden zo spôsobov, ako všetko zvládnuť, je nechať život len tak plynúť.
Tri poviedky s jedným názvom Verzie a variácie napísal Denis Dragunskij, ktorý je veľkým obdivovateľom Čechova, čo je možné vyčítať aj medzi riadkami jeho príbehu. Kameň, papier, nožnice a Poľský priateľ sú dva príbehy od Maxima Osipova, oceňovaného ruského spisovateľa, ktorého diela sú preložené do viac než dvadsiatich jazykov.
