Istý psychológ nedávno v jednom novinovom článku vysvetľoval, že vďaka takzvanému efektu nového začiatku sme viac motivovaní s niečím začať na začiatku nového týždňa, mesiaca či roka.
Preto máme tendenciu dávať si novoročné predsavzatia. Hoci ich napokon nie vždy dodržíme, predsa je to dobrý čas na to pustiť sa „s čistým stolom“ do výziev, ktoré si vytýčime.
V divadle sa síce začiatky a konce odmeriavajú inak – nie podľa kalendárnych rokov, ale podľa sezón –, pandémia však hranice medzi nimi zotrela.
A tak by aj pre slovenské divadlá mohol byť začiatok roka 2022 dobrou príležitosťou. Napríklad zamyslieť sa nad tým, čo by mohli robiť v budúcnosti inak a lepšie ako doteraz.
Dať si nejaké predsavzatie. Že aké?
Napríklad by mohli vyvinúť snahu sprístupniť svoje predstavenia tým, ktorí a ktoré majú z rôznych dôvodov obmedzený prístup ku kultúre.
Veľká časť ľudí na Slovensku si totiž stále myslí, že divadlo je elitné umenie, určené len malej hŕstke tých, ktorí sa dostatočne noblesne oblečú, majú prostriedky na to, aby mohli stráviť večer v divadle, a sú primerane intelektuálne zdatní, aby pochopili umelecké stvárnenie a víziu tvorcov.
Nanešťastie, mnohé, najmä „kamenné“ divadlá robia len málo pre to, aby tento stereotyp vyvrátili. A tak sa v nich naozaj poväčšine stretáva veľmi homogénne publikum, sledujúce príbehy, ktoré vytvárajú podobne homogénne tvorivé kolektívy.
V hľadisku sedia spravidla zdravé, vzdelané osoby rovnakého etnika, zamestnaní príslušníci strednej triedy – s výnimkou predstavení pre deti a mládež modelový slovenský divák približne zapadá do tejto šablóny.

Niektorí si však už uvedomujú, že to celkom nezodpovedá komplexnosti nášho ľudského spoločenstva a bolo by dobré s tým niečo robiť.
Britské Národné divadlo si napríklad dalo predsavzatie, že umelecký súbor, zamestnanci a zamestnankyne divadla by mali vo svojej rozmanitosti odrážať diverzitu krajiny a jej obyvateľstva, a začalo tomuto cieľu prispôsobovať svoje fungovanie, o čom priebežne informujú na svojej webstránke.