Jedného večera cestoval električkou, linkou číslo dva. Viezli sa v nej tínedžerky, turistky z niektorej severskej krajiny a dali sa po anglicky do reči s akýmsi rusky hovoriacim chlapcom.
Keď sa jedno z dievčat na Kossúthovom námestí so záujmom opýtalo, čo je to za modrú vlajku s hviezdou, polmesiacom a žltým pásom uprostred hneď vedľa tej zeleno-červeno-bielej, ktorú poznala, druhé dievča sa ukázalo ako veľmi rozhľadené a začalo rozprávať o Trianone.
Na tvárach mladých spoludiskutérov vybadal úžas a totálne nepochopenie. Čože? Prečo tu tá zástava veje?
Spisovateľ a scenárista GÁBOR NÉMETH sa pre denník SME rozhovoril o tom, čo sa deje v spoločnosti, keď prestane fungovať demokracia, čo mu ako mladému spisovateľovi priniesol pád totality, ako prejaviť postoj a pritom byť súdržný, nerozoštvávať davy.
A aké napĺňajúce je vyznať sa k úprimnému priateľstvu s iným veľkým spisovateľom.
Pred súčasnou vlnou pandémie ste v Bratislave na konferencii moderovali medzinárodný seminár prekladateľov. Akú atmosféru ste tu zažili?
"Poviem vám to takto: moja manželka asi v dvanástej minúte nášho pobytu žartovne navrhla, či by sme tu prípadne nepožiadali o azyl. Vlastne sa rovno spýtala – kedy sa sem presťahujeme? Čiže asi je vám to jasné.
Zvonka obaja vnímame Bratislavu ako živé mesto, zároveň máme pocit, akoby tu bol každý pokojnejší, atmosféra je príjemná. Ani ma to neprekvapilo, veď som v Bratislave nebol prvý raz a vždy som sa cítil dobre.
Až na malý detail, že keď sme vošli autom do centra, stratili sme stopu GPS. Ale nakoniec sme trafili, kam sme chceli."
Na konferecniu ste prišli hovoriť o spisovateľovi Péterovi Esterházym. Zomrel pred pár rokmi a Maďarsko jeho strata veľmi zabolela. Bol výnimočný aj v tom, ako nedovoľoval Maďarom poddať sa moci?
