Hudba je odrazom toho, ako človek žije

ou silou, koncentrovanými emóciami. Už dlhšie spolupracuje s hviezdami. Napriek tomu vydala svoj debut s názvom Blues až nedávno.

Na slovenskej scéne pôsobíte viac ako desať rokov. Prečo vydávate svoj prvý album až teraz?

Konečne som stretla kapelu, ktorá do veľkej miery spĺňa moje predstavy ako robiť muziku.

Doteraz ste ju nenašli?

Nebola som o tom presvedčená.

Čo je pre vás blues?

Pocit. Radosť, smútok. Spôsob vyjadrenia toho, čo cítim, dosiahnutia toho, aby sa emócie vo mne nehromadili, ale išli von. A aj terapia. Keď som mala 25 rokov, zomrela mi mama, mala som veľmi, veľmi ťažké obdobie a blues mi veľmi pomohlo. Povzniesla som sa nad bolesť.

Už niekoľko rokov hráte prevzatý repertoár. Neláka vás pôvodná tvorba?

Nie som autorka, aj keď nejaké nápady mám zaznamenané a možno z nich časom niečo vznikne. Problém sú aj texty. Nechcem spievať iba skladačky, ktoré zapadajú do tónov. Do takýchto slov by som nevedela vložiť dušu.

Nevadí vám, že vašej angličtine nerozumie možno väčšina našich poslucháčov?

Keď počúvam, povedzme, Stinga, jeho texty sú náročné a tiež nerozumiem všetkému, ale napriek tomu mu absolútne verím. Cítim vibrácie, emócie. Poslucháč takéto veci vie intuitívne vycítiť. Skôr je dôležité, aby text cítil spevák.

Ako vznikal váš debutový album?

Išli sme nahrávať moje najobľúbenejšie skladby a vôbec som nevedela, čo s nahrávkami urobím. V kapele však nastala potrebná chémia. Je zvláštne, že všetko bolo hotové veľmi rýchlo. Rozložili sme sa na pódiu a hrali sme ako na koncerte. Blues treba nahrávať naraz, aby sa zachovala komunikácia medzi hudobníkmi. Inšpirujeme sa navzájom a energia sa šíri po celej kapele.

Ako pomerne neznáma speváčka ste nahrávali dnes už legendárny album Jara Filipa Cez okno. Ako si spomínate na túto spoluprácu?

Jara som obdivovala už predtým. Keď ma oslovil, bola som veľmi šťastná. Na albume spievam okrem vokálov aj sólovú skladbu LSD. Pôvodne ju mal spievať Jaro, ale necítil sa v tej polohe doma. Tak s producentom Richardom Müllerom dostali priamo v štúdiu nápad, aby som ju naspievala ja. Dlho som sa nenechala presviedčať, je to moja favoritná skladba na albume. Nahrala som to na prvý-druhý šup.

Stotožnili ste sa s textom Richarda Müllera, ktorý hovorí o drogovej závislosti?

Na svoju platňu by som ho nedala, je to Rišova životná impresia, ale nebol mi vzdialený. S takýmito prípadmi sa človek často stretáva. Navyše, text je v druhej osobe, takže je ,o niekom'.

Nahrávali ste s Jaromírom Nohavicom, keď už bol veľkou hviezdou. Aké to bolo?

Keď som kedysi spievala v skupine Sanyland, robili sme mu viackrát predkapelu na českej šnúre, takže nás poznal. Poznal nás aj jeho producent Zdeněk Vřešťál. Do skladby Vánoce v Bratislavě chcel slovenskú speváčku, tak mi zavolali. To bolo tiež mimoriadne príjemné nahrávanie a tiež išlo veľmi rýchlo. Vystupujem aj vo videoklipe. Na nakrúcanie mám príjemné spomienky.

Aký je Nohavica?

Mimoriadne inteligentný, vľúdny človek. Máme veľmi príjemný vzťah.

Spievali ste na slávnom megakoncerte Richarda Müllera na Pasienkoch v októbri 1997. Vraj vôbec nebol pripravený, naskúšaný a bola to veľká improvizácia. Ako si naň spomínate?

V ten deň okolo poludnia mi volal gitarista Andrej Šeban, že večer spievam v športovej hale, čo mi spôsobilo šok. Neskôr mi zavolal aj manažér a potvrdil mi to, takže som tejto informácii definitívne uverila. Prišla som rovno na vystúpenie, ani neviem, či bola zvuková skúška. Našťastie som si so sebou zobrala booklet cédečka, čo pomohlo aj Jarovi Filipovi, pretože si nepamätal texty. Ťahák som nechcela držať v ruke, tak som sa snažila vsugerovať si, že slová ovládam, ale aj tak sme sa občas nestretli v skladbe Cez okno. Myslím však, že to až taký problém nebol. Atmosféra bola výborná, spievať pred 4000 ľuďmi je sila. Išlo to tak rýchlo, že som ani nestihla mať trému ani obavy, či ma ľudia prijmú ako neznámu speváčku. Dnes už som pripravenejšia na takéto improvizácie, ale vtedy to bol fakt adrenalínový zážitok.

Ako sa cítite v úlohe vokalistky iných spevákov?

V mojom prípade je to zriedkavé, lebo vokály spievam hlavne v štúdiu, ale je to zodpovednosť. Vlastný koncert si človek vždy nejako ukočíruje sám, ale ak zaváha ako vokalista, môže pokaziť niekomu jeho šou.

Džezový spev vyžaduje veľa virtuozity a cvičenia, pri improvizovanom scate sa spevák musí dokonale orientovať v harmónii a melodických linkách - ako keď hrá na nástroji hudobník. Vy síce spievate aj džez, ale pristupujete k nemu spontánne, ako k bluesu. Neláka vás "čistý" džez?

Po niekoľkých rokoch som sa pustila do zveľaďovania svojej techniky, chodím k speváčke Karin Varkondovej, s ktorou si rozumiem aj ľudsky, veľmi ju obdivujem. Tá mi odkrýva nové inotaje spievania. Čo sa týka harmónie a improvizácie, som pocitový človek. Neštudujem príručky džezovej improvizácie. V tomto smere mi veľmi pomohol Gabo Jonáš. Hravou formou a vlastným príkladom mi ukázal nové možnosti, aj v práci s rytmom. Vyslovene džezová speváčka však zo mňa asi nebude.

Má to žena vo vašej brandži ťažšie alebo ľahšie?

Všetci to majú rovnako ťažké - ak sa netešia priazni vplyvných kruhov.

S akými najväčšími problémami na Slovensku bojujete?

S nezáujmom médií, takáto hudba sa u nás nepestuje. V rádiách sa nehráva, v televízii len veľmi okrajovo. S tým súvisí aj fakt, že je tu veľmi málo miest, kde sa dá hrať naživo. Našťastie sú vydavatelia, ktorí sa neboja riskovať, ako to bolo v prípade môjho CD. Sme veľmi malý trh. To však na druhej strane spôsobuje, že bluesová scéna je veľmi priateľské prostredie, držíme spolu.

Andrej Šeban v poslednom období "ide" po slovenských koreňoch a kritizuje slovenských bluesmanov. Takéto prinesené žánre podľa neho nemajú u nás tradíciu.

Počula som už takéto názory. Narodila som sa na Slovensku a poznám aj slovenské ľudovky, aj som ich ako dieťa spievala. Ale zaimponovalo mi blues. Myslím, že na tom nie je nič zlé, že nemám chuť spievať slovenskú melodiku. Možno som odrodilec, ale nie je to skrátka moja cesta. Mne sa páči, čo robí Zuzana Mojžišová, má skvelú kapelu, ale nie je podľa mňa účelom, aby všetci teraz spievali úpravy slovenských ľudových piesní alebo nejakú world music so slovenskými prvkami.

Myslíte si, že na Slovensku sa dá robiť autentické blues?

Nikdy nezaspievam blues ako Američan, ktorý sa narodil niekde na bavlníkovej plantáži, ale to podľa mňa ani nie je účel. Ten ‚slovenský feeling' blues nemusí przniť. Nech každý vychádza z hudby, ktorú má rád a nebojí sa ju obohatiť o svoje vlastné prvky. Hudba je odrazom toho, ako, kde a s kým človek žije.

Čoho odrazom je u vás? Čo vás napĺňa?

Vzťahy s ľuďmi, ktorí ma obklopujú, vibrácie, ktoré šíria.

Často používate slová ako vibrácie, energie. Ste ezoterička?

Ide o takú každodennú ezoteriku. Som presvedčená, že od momentu, ako sa človek prebudí, začnú na neho pôsobiť rôzne energie, vibrácie. Pozitívne aj negatívne. Niektorí ľudia energiu dávajú, iní odčerpávajú. Energie vyžarujú aj predmety.

Ak vám niekto odčerpá energiu, kde si ju dobíjate?

Samozrejme hudbou a stretnutiami s ľuďmi. A výbornou nabíjačkou je príroda.

Vy ste počúvali blues od mladosti?

K hudbe, ktorú spievam, ma priviedla mama. Pamätám si na album s originálnymi nahrávkami bluesmanov z delty Mississippi. To ma naozaj stiahlo a otvorilo mi nové obzory.

Mladí ľudia väčšinou stoja v opozícii ku vkusu rodičov, u vás to tak nebolo?

Jasné, že bolo. Ako dieťa som mala rada klasickú pop music, Depeche Mode a iné vtedajšie hitparádové kapely. Neskôr prišiel soul a rhythm and blues. Mama ma prosila, aby si mohla pustiť aj tie svoje bluesové platne. Postupne ma prevalcovali. Ale je pravda, že starý džez, ktorý počúvala, mi až tak nesadol a v podstate ho nemusím dodnes. Vzrušuje ma soul, funk.

Ako ste sa dostali na slovenskú scénu?

Som zo Žiliny, v Bratislave som študovala teóriu kultúry, s mamou sme sa sem presťahovali. Spievala som s rockovou garážovou skupinou Zo zoo, cvičili sme v jednom kultúrnom dome, kde ma počul Ďuro Turtev, líder skupiny Bluesweiser. Ten ma uviedol na bluesovú scénu.

V Žiline ste s bluesom ešte nekoketovali?

To som si skôr s gitarou spievala slovenské popíkové pesničky.

K takémuto "soc-popu" ste sa vrátili dvoma nahrávkami na dvoch albumoch projektu Wedding Band. Spievate Reklamu na ticho od Teamu a Tlakovú níž Richarda Müllera. Stotožnili ste sa s nimi?

Čo sa týka Teamu, bola to pochopiteľne recesia, malo to aj nejaké osobné dôvody. Tlaková níž je pekná skladba, mám ju rada. Ako jednu z mála slovenských pesničiek. Nie som proti slovenskej hudbe, ale až tak ju nesledujem.

Čo vás zaujalo na slovenskej scéne?

Určite Jana Kirschner. Je to najvýraznejší zjav za posledné roky. Vie si napísať dobré veci. Páči sa mi Katka Korčeková, ktorá tiež ešte nemá vlastné CD. Mám rada Soňu Horňákovú, jej posledné CD je úžasné. A máme tu veľa skvelých hudobníkov.

Hystéria okolo SuperStar sa na chvíľu utíšila, jej finalisti zostávajú na scéne. Dosť hudobníkov ich považuje za nekalú, pretože mediálne extrémne tlačenú, konkurenciu. Aký máte názor vy?

SuperStar nie je nič iné, len dobrý obchod. Práve tá frontálna mediálna tlačenica na mňa pôsobila ako znásilňovanie. Dokonca som si to viackrát pozrela aj ja, lebo nikto o ničom inom nehovoril. Nepochybujem o tom, že finalisti majú talent, ale ešte toho musia veľa dokázať. Pre mňa sú hviezdami úplne iní ľudia. V hudbe aj v živote.

Silvia Josifoska (1971) sa narodila v Žiline a vyštudovala teóriu kultúry na FFUK v Bratislave. Na bluesovej a jazzovej scéne účinkuje od začiatku 90. rokov. Začala hosťovať v skupine Bluesweiser, neskôr spievala v jazzovej skupine Bos(s)a noha. V polovici 90. rokov sa stala členkou originálnej skupiny Sanyland. Potom si založila vlastnú skupinu Mr. Band, po jej rozpade vystupuje pod svojím menom. Spolupracovala s mnohými poprednými slovenskými i zahraničnými hudobníkmi. Pravidelne koncertuje najmä na slovenskej a českej klubovej scéne. Publiku sa predstavila na mnohých významných bluesových a jazzových festivaloch. Vystúpila i v Rakúsku a Taliansku. Nedávno vydala debutový album Blues. Dnes vystúpi na festivale KlikFest v Nových Zámkoch, 13. júla sa predstaví v bratislavskom Propeleri.