"Nemám nijaký plán,“ zapísal si humorista, textár a herec Milan Lasica, keď si 3. januára 2009 začal viesť denník. A pokračoval: "Len si každý deň niečo zapísať. Ak mi niečo napadne. A ak mi nenapadne, tak si to zapíšem tiež.“
A o mesiac opäť: "Nič mi nenapadne. (...) Raz som stretol na ulici Egona Bondyho a ten sa mi posťažoval: ,Nejde mi psaní.ʻ To musí byť veľké trápenie. Nevzdať sa, aj keď to nejde, a keď to začne ísť, vedieť prestať.“
Milan Lasica sa nevzdal a neprestal.
Jeho denníkové zápisky z rokov 2009 – 2015 a denníkové kresby Mareka Ormandíka z roku 2020 v spoločnej knihe s názvom V krátkosti mi pod stromček nadelil Ježiško v osobe šéfa vydavateľstva Slovart Juraja Hegera.
V krátkosti sem, v krátkosti tam, už je po Troch kráľoch a ja ešte stále čítam. A vytešujem sa.
"Mobil bez signálu je ako signál bez mobilu, bez ohľadu na to, kde sa nachádzate.“ Takú dobrú vetu som naposledy čítal u Iľfa a Petrova: "Záchrana topiacich sa – vec samotných topiacich sa!“
Ján Štrasser o tom, v čom chodíme do divadla: Tričká a džínsy, či saká a šaty? Čítajte Lasica bol z rodu tých kreatívnych autorov, ktorým to vždy briskne myslelo a ešte lepšie písalo. Poznám veľa autorov, ktorým to dosť dobre myslí a veľmi zle píše (takých je utrpenie čítať), aj takých, ktorým to dosť dobre píše, no veľmi zle myslí, prípadne vôbec nemyslí (s takými je utrpenie žiť).
Mám za sebou vyše dvadsať kníh rozhovorov – Lasica bol jediný respondent (nemám rád to slovo), s ktorým som urobil dve knihy.
