V druhej polovici deväťdesiatych rokov asi málokto predpokladal, že nosič zvukového (a prioritne hudobného) záznamu v podobe vinylovej LP platne neodíde do histórie, ale že o dve dekády neskôr sa stane (opäť) hmotnou substanciou hudobných záznamov, ktorá generuje najväčšie (hmotné) tržby. Ale stalo sa – a je to pozoruhodný príbeh, ktorý (zdá sa) sa nekončí.
Čo sa v medzičase stalo?
Kým posledná dekáda 20. storočia bola pre „hmotné šírenie“ hudby tým najlepším časom, nasledujúce tisícročie prinieslo presun masového šírenia hudby do prostredia jednotiek a núl – teda do počítačov a internetových sietí.
My očami umenia Čítajte Začalo sa to Napsterom, pokračovalo YouTube a iTunes (dnes Apple Music), až to dospelo do dnešného stavu nepreberného množstva digitálnych platforiem ponúkajúcich hudbu legálne buď úplne zdarma (s vloženými reklamami), alebo prostredníctvom subskripčných modelov na báze mesačného predplatného.
Dnes za cenu, ktorá netvorí ani polovicu ceny vinylovej LP platne, môžete mať neobmedzený prístup k desiatkam miliónov skladieb a miliónom albumov na celom svete. Prečo teda stále „funguje“ aj šírenie hudby prostredníctvom „hmotných“ nosičov?
(zdroj: Foto - Archív SME)Do veľkej miery sa opakuje skúsenosť z iných oblastí umenia. Aj filmy dnes môžete vidieť v špičkovej kvalite a v pohodlí svojho domova a predsa len kiná (až do predminulého roka) generovali miliardové tržby zo vstupeniek a ďalšie miliardy z predaja občerstvenia…
Vnímanie kultúry a jej produktov je do veľkej miery sociálna záležitosť a za to (za možnosť priameho zážitku či už v kine, v divadle, na koncerte) sú ľudia ochotní zaplatiť, pretože im prináša niečo, čo v pohodlí domova nikdy nemajú šancu dostať.
