Režisérka, scenáristka a spisovateľka Mariana Čengel Solčanská má na konte viacero kníh s historickou tematikou. Po Legende o lietajúcom Cypriánovi (Ikar 2010) sa zamerala na najvýznamnejšieho slovenského politika Milana Rastislava Štefánika (Generál, Ikar 2018) a legendárneho zbojníka Juraja Jánošíka (Ikar 2019). Kniha Proces s mŕtvym vyšla len nedávno (Ikar 2021), a tak sme sa zhovárali o jej historických knihách. Nemohli sme však obísť ani jej filmy, prečítate si vo februárovom Magazíne o filme.
Legendu o lietajúcom Cypriánovi ste najprv urobili ako scenár, potom ste ho nakrútili a napokon napísali knihu – v doslove píšete, že „písala som príbeh o Cypriánovi tak, ako sa v mojej duši naozaj stal, písala som bez kompromisov, cenzúry, dramaturgických korekcií, bez obmedzení peniazmi, časom, miestom, ročnými obdobiami, počasím, náladami členov štábu“ – ako sa tieto vplyvy prejavujú?
Každý film je kompromis. Je to odvodené od toho, že film je technické umenie úplne závislé od výkonu a účasti množstva profesií, od množstva financií. A najlimitujúcejším faktorom som pravdaže ja sama. Film je svojou povahou večný, je to svojím spôsobom konzerva času a priestoru ohraničenom šírkou a dĺžkou záberu, je to večne trvajúci dôkaz mojich obmedzených schopností.
Zuzka Šulajová: Zakázané ovocie vždy veľmi láka Čítajte Beletria vzniká inak. A mám skvelého vydavateľa, ešte nikdy mi nevrátil rukopis. Výhrady k textu môžu byť inak akokoľvek oprávnené, vždy sú strašne frustrujúce.
Mne napadli výhrady k niektorým pasážam o Jánošíkovi, ako dorúbal zemanov na sneme v Ónode alebo že bol katom Ladislava Ocskaya...
Nie, to by nespravili. A okrem toho, je predsa úplne jedno, kto konkrétne v románe drží tú katovskú sekeru. Nejaký Jano alebo Mišo ju určite držal. Jánošík je napoly mýtická postava. Život, ktorý mu prisudzujeme, možno žili desiati „jánošíkovia“.
Aj vy sama píšete v závere knihy, že ste si niektoré veci vyfabulovali, napríklad že mama Juraja Jánošíka a mama Mateja Bela boli sestry. Jánošík ako kuruc bol zrejme na sneme v Ónode, kde fakticky popravili dvoch turčianskych zemanov, ale vy ste ten akt prisúdili jemu.
Mohli byť sestrami, mali rovnaké priezvisko. A, samozrejme, vôbec nemuseli byť. Poprava zemanov sa jednoznačne stala a je jedno, či to vykonal Jánošík, alebo chlapec zo susednej dediny. Čo by to zmenilo na Jánošíkovom príbehu? Bol vojak, mal zbraň, zabíjal. Koho? Kohokoľvek mu rozkázali.
Po potlačení posledného protihabsburského stavovského povstania bolo „jánošíkov“ ako klasov na poli, archívne záznamy sa hemžia popravenými zbojníkmi. V tom čase ešte Jánošík nebol hrdinom ľudovej slovesnosti, nemal obsah, ktorý doňho vliali štúrovci.
O tom, že bol „právoplatne odsúdený zločinec“, ako ho označujete, niet sporu. Jedna vec je realita a druhá mýtus, aký okolo neho vznikol.
Tento mýtus mám vo veľkej úcte, lebo tvorba štúrovcov, hoci nesie prvky naivity, je monumentálna. A oni si vybrali postavu, ktorá im ponúkala drámu, rozhodli sa správne. Popravenému dvadsaťpäťročnému chlapcovi pririekli hrdinský boj proti maďarizácii a útlaku. Obdarovali ho nadprirodzenými schopnosťami, stvorili terchovského Achilla...
S Aňou Geislerovou pri nakrúcaní filmu Slúžka. (zdroj: Foto - Archív M. Č. S)A akéhosi vzbúrenca, akým boli oni sami.
Presne tak. Tieto postavy treba oddeliť, literárny mýtus nechať na zaslúženom piedestáli a skutočného človeka, zlodeja, zločinca uvidieť v jeho realistickej podobe.
Mám však pocit, akoby ste tými jeho zločinmi – dosekanie turčianskych zemanov, poprava Ocskaya, zaškrtenie žalárnika – chceli to vychýlené mýtické kyvadlo presunúť na druhú extrémnu stranu, dokázať, že bol skutočne zločincom.
Skutky, ktoré môj literárny Jánošík vykonal v uniforme, neboli zločinmi v pravom význame. Bol vojak, robil, čo musel. Niekto tú sekeru do rúk vziať musel, nech už to bol ktokoľvek.
