Vo vydavateľstve Tatran nedávno vyšiel štvrtý román absolventa filmovej a televíznej fakulty VŠMU, scenáristu, dramaturga, producenta, hudobníka a autora Maroša Hečka. Dedičstvo po barbaroch vznikalo aj v období poznačenom pandémiou, o pandémii však nie je. V jej pozadí tlie príbeh o katastrofe, ktorá má omnoho hlbšie korene, a neprehrmí ani zďaleka tak „bezbolestne“ ako tá pandemická.
Keď pohár pretečie, hrdina utečie

Hlavný hrdina nového Hečkovho románu, s vynikajúcim doslovom Juraja Malíčka, je nešťastný šťastný človek. Je to smoliar, ktorému všetko vyšlo. Má pozíciu a dôveru vysokopostaveného politika, ktorú by mu mohli závidieť, a ktorej sa on sám presýtil. K dispozícii je neustále, vo dne, v noci, dovolenku nepozná, a tak, keď jedného dňa pohár definitívne pretečie, hrdina utečie.
Ide si konečne oddýchnuť od všetkého a od všetkých. Do Austrálie. Na druhom konci sveta naňho potentáti nedosiahnu. A pre istotu si ani nezapne telefón a neodfotí jedinú fotografiu.
Je to šťastný človek, lebo s diplomatickým pasom sa toho dá veľa a rýchlo a aj s peniazmi sa cestuje a tak celkovo, žije, o čosi lepšie. Je to však zároveň smoliar, preto je jeho šťastie kompenzované absolútnou smolou.

Na dovolenku do Austrálie síce príde, avšak požiare, ktoré krajinu sužujú, pohlcujú už takmer celu oblasť. Kontroluje vetranie, je posadnutý tým, že sa nadýcha oxidu uhličitého a zomrie sám v hotelovej izbe.
Z hotela vyjsť nemá, auto si požičať nemôže, na dovolenke sa stáva väčším väzňom, než bol doma. Tiesnivá atmosféra hotela, v ktorom sa dejú aj nie celkom jednoznačne vysvetliteľné veci, na malý moment vymámi z mysle Kingovo Žiarenie. A žiara je v okolí tohto hotela skutočne intenzívna...
Máme ešte nádej?
Už by sa takmer zdalo, že hrdina je akýsi prekliaty, že mu nie je súdené zažiť ani štipku skutočnej radosti a oddychu, ale vtedy sa príbeh otáča a zisťujeme, že on to vlastne ani nepotrebuje.