Robert Harris je jedným z najpopulárnejších britských autorov historických románov na pomedzí fikcie a non fiction. Jeho posledný román Mníchov sa dostal do slovenských kníhkupectiev v čase 80. výročia mníchovskej dohody. Viaceré jeho knihy boli úspešne sfilmované. Momentálne písaným románom zabŕdne do žánru dystopie.
My ženy sme rieka plná plytkých a hlbokých meandrov Čítajte (Na webe SME sa tento rozhovor z Magazínu o knihách (november 2018) nenachádza, doplňujeme ho z dôvodu uvedenia filmu Mnichov. Na prahu války, na Netflixe.)
Váš prvý román bol alternatívnou históriou (Vaterland), neskôr ste prešli na kombináciu fikcie a non fiction – čo vás viedlo k tejto zmene žánru?
Pre mňa je fikcia nástrojom, ako zaujať čitateľa, ako dosiahnuť, aby boli moje knihy zaujímavejšie. História je najlepší spôsob pre zaujímavé písanie, aj keď to neplatí vždy. Napísal som knihy zo všetkých možných období, ale nepovažujem sa za alternatívneho historika, predsa len som v tomto žánri napísal len jednu knihu, práve Vaterland. Snažím sa nebyť zaradený v nejakej konkrétnej kategórii autorov, ani ako autor krimi literatúry.
Čo je pre vás rozhodujúce pri výbere témy? Čo vám povie, že táto téma a tieto postavy (Stalin, Blair, Dreyfus, Cicero...) poskytujú silný príbeh aj v prípade ich literárneho spracovania?
(zdroj: Foto - Archív SME)V prvom rade mi ide o charakter, zaujímavú postavu. Potom je dôležité, či si vôbec dokážem dostatočne predstaviť pozadie, prostredie, miesto, kde sa príbeh odohráva, či ho dokážem preciťovať. Rovnako či obdobie, o ktorom píšem, vo mne dnes niečo vyvoláva. Niekedy je to antický Rím, inokedy druhá svetová vojna alebo Francúzsko v 19. storočí. Ide mi hlavne o charakter a morálnu dilemu postáv, ktorej musia čeliť.
Vo vašich románoch píšete zvyčajne o veľkých udalostiach alebo postavách – na jednej strane zaručujú záujem čitateľa, na druhej strane pohyb medzi faktami a fikciou by mal byť veľmi uvážlivý, lebo hrozí nebezpečenstvo, že táto hra prestane byť dôveryhodná a čitateľ ju ako priveľkú fikciu odmietne... Počítate s týmto rizikom?
Áno. Totiž najprv ja musím cítiť, že ak píšem román zasadený do minulosti, musím veriť, že to, čo píšem, sa skutočne aj mohlo stať. Samozrejme, vkladám do deja aj prvky fikcie, ale nikdy nepíšem o tom, o čom si myslím, že by sa nikdy nestalo. Najprv musím mať pocit, že ten príbeh je realistický, potom sa snažím vytvoriť hodnoverný text. Súhlasím, že takáto kombinácia faktov a fikcie je nebezpečná, pretože vás možno obviniť zo skreslenia faktov, ale na veku internetu je skvelé, že ľudia si môžu overiť pravdivosť informácií. Navyše, na konci knihy uvádzam zoznam zdrojov, ktoré si môžu ľudia prezrieť sami.
Myslíte zoznam odporúčanej alebo využitej literatúry na konci knihy?
