Švajčiarsky spisovateľ, dramatik a publicista Max Frisch mal dvadsaťšesť rokov, keď skonštatoval, že jeho tvorba je síce prijateľná, ale povrchná. Zviazal všetky svoje publikované práce a poznámky, odniesol ich do lesa a spálil. Zaprisahal sa, že už nikdy nič nenapíše a začal si budovať kariéru architekta.
V roku 1939 ho povolali do armády. Švajčiari sa báli nemeckého útoku, Frisch si bol istý blízkou smrťou, preto porušil prísahu, začal si viesť denník a nadobudol presvedčenie, že táto forma mu vyhovuje.
My ženy sme rieka plná plytkých a hlbokých meandrov Čítajte Hoci sa po odchode z armády vrátil k štúdiu architektúry a neskôr sa ňou živil, nikdy neprestal písať. Na útržky papiera spisoval svoje dojmy, vymýšľal scény do divadelných hier alebo románov, rovnako ako keď slúžil v armáde a viedol si denníkové zápisky.
Týmto spôsobom napísal niekoľko hier, ktoré sa dodnes uvádzajú po celom svete. Preslávil sa románmi Homo Faber, Stiller či Montauk a kritika ocenila aj jeho Denníky 1946 – 1949, v ktorých sa, okrem iného, zameriava na rozsah morálnej katastrofy spôsobenej druhou svetovou vojnou. „Pozrite sa na tých chlapcov, čo zhadzujú bomby, veru im to nepoznačilo tváre.“
Kniha ako mozaika vyskladaná z kamienkov
(zdroj: Foto - Archív SME)Napriek názvu nie je kniha denníkom v pravom zmysle slova. Je to zbierka zápiskov obsahujúca Frischove štylistické cvičenia, reportáže a dojmy z ciest po vojnou zničenej Európe. Opisy hrôzostrašných scenérií a bizarných zážitkov striedajú filozofické úvahy o literatúre, dôvere, chvále, kritike, osobitostiach Brechtovej poézie a podobne. Obsahuje tiež podobenstvá, krátky životopis, návrhy divadelných hier a románov, burlesky, črty či opisy stretnutí s dobovými umelcami. Jednoducho – literárna koláž.
