V dielach otvorene pomenúva sexizmus v umeleckej sfére. Aj tým dáva jasne najavo, ako s ňou komunikovať.
Na vysokej škole zažila sexuálne aj psychické obťažovanie. Ženy-umelkyne sa vo výtvarnom umení na Slovensku podľa nej presadzujú oveľa komplikovanejšie.
ÈV VAN HETTMER je čerstvou víťazkou Ceny Oskára Čepana. A pritom pred desiatimi rokmi si myslela, že ju v umení žiadna budúcnosť nečaká.
"Ak by niekto povedal, že som to dostala len preto, že feminizmus je v kurze alebo ako bolestné za to, že som bola obťažovaná, nevie o čom hovorí. Ja presne viem, prečo som každé jedno dielo urobila a čo som ním chcela povedať," zdôrazňuje rodená Nitrianka, ktorá žije a tvorí v Hamburgu. V tieto dni otvorila svoju výstavu v Paríži.
V rozhovore hovorí aj o svojej skúsenosti s toxickým prostredím na Vysokej škole výtvarných umení aj o tom, ako si v živote i v tvorbe musela nastaviť hranice.
Tvorba Èv van Hettmer z výstavy Cena Oskára Čepana. (zdroj: Leontina Berková)Z vašich obrazov sála ženskosť i emancipácia - aj vďaka heslám "Feeling erotic again" (Cítim sa opäť eroticky) alebo "I can have it all" (Môžem to mať všetko). Ako si vyberáte témy?
Programovo, ale zároveň si aj témy vyberajú mňa. Snažím sa byť všestranná a informovaná o aktuálnom dianí. Moje témy však vždy nejakým spôsobom súvisia so mnou. Tie, ktoré sa ma priamo dotýkajú, fungujú v rámci kombinácie s umeleckou praxou najlepšie.
Keď tvorím, neviem sa oddeliť od svojho vnútorného sveta, psychiky a prežívania mňa ako ženy. Preto sa venujem feminizmu, ženstvu. Priamo sa ma to dotýka. Umenie vnímam a tvorím z vnútorného pohľadu k vonkajšiemu. Idem z mikro do makro. Akonáhle sa postavím pred plátno, na prvom mieste sú emócie.
Ako teda vnímate feminizmus?
Vnímam ho v prvom rade ako organickú teóriu, ktorá sa žije a pozitívne ovplyvňuje môj rast. Vidím ho reálne. Aj na tejto teórií, ako na každej inej, treba stále spätnou reflexiou a diskusiou pracovať.
Som pyšná na to, že sa k feminizmu hlási čoraz viac žien. Navzájom sa od seba učíme a posúvame témy i mladším generáciám, ktoré ich môžu tiež žiť a rozvíjať.
Na konci januára ste na svojom instagramovom účte zverejnili veľmi úprimnú spoveď o stereotypoch, ktorým ako žena čelíte. Aké nálepky vám prischli v doterajšom živote?
Vyzerám mladšia ako som, a stretávam sa často s tým, že ľudia ku mne prichádzajú bez rešpektu. Bez spoznávania vás označkujú, a potom sa k vám takto cez optiku predsudkov správajú.
Automaticky mi prisudzujú menšiu odbornosť, skúsenosť. Tento prístup sa už potom ťahá celým vzťahom a je pre mňa ťažké nadväzovať kontakt „z mínusu“, a nie od nuly. Druhá nálepka alebo skôr problém je všeobecne byť ženou v umení. Je to komplikované.
