„Tento dom je nakazený hnilobou, smrdí rozkladom, prekypuje všemožným zlom a krutosťou. Usilovala som sa zostať pri zmysloch, držať si to zlo od tela, ale nedokážem to.“
Mexiko, päťdesiate roky. Člen miestnej smotánky Leocadio Taboada dostane od svojej netere Cataline zvláštny list. Mladá žena v ňom tvrdí, že dom, kam sa po svadbe s tajomným Virgilom odsťahovala, sa ju snaží zabiť. Znepokojený Taboada sa rozhodne vyslať svoju síce trochu ľahkovážnu, no rozhodne nie hlúpu dcéru, aby zistila, čo sa deje.

Hnaná prísľubom, že po splnení úlohy ju otec pustí na univerzitu – skutočnú univerzitu, nie fajnové učilište pre ženy, pobalí si Noemí svoje obľúbené šaty a s dvoma kuframi (truhlicu oželie) nasadne na vlak. Veľmi rýchlo však pochopí, že splniť poslanie nebude také jednoduché. Od zvyšku sveta izolovaný dom a jeho obyvatelia totiž skrývajú pár nepekných tajomstiev.

Mexiko nečakajte
Úvod do deja, názov i obálka sľubujú gotický horor v mexických kulisách. Kniha však klame telom. Dom, kde držia Cataline, síce leží v Mexiku, ale inak s ním nemá veľa spoločného. „Uvidíš, všetko je tu veľmi anglické, práve to chcel strýko Howard – kúsok Anglicka. Dokonca sem priniesol európsku zeminu,“ hovorí Virgilov bratanec prekvapenej Noemí a vskutku, ak by sa príbeh odohrával niekde v starom sídle na severe Londýna, nevyzeralo by to tam inak.
Chlad, múry napadnuté plesňou a všadeprítomná hmla. Nuž a človek nemusí mať prečítaného Stokerovho Drakulu, aby pri zmienke o dovezenej zemine vedel, koľká bije. Prastarý pán domu má na svoj vek až príliš dobrý chrup (žmurk-žmurk), jedla sa ani nedotkne a víno zásadne pije červené. Temne červené.