Ukrajinci cítia mix emócií. Je to akási kombinácia smútku, hororu a hnevu, no zároveň aj veľkého odhodlania a motivácie, hovorí pre SME ukrajinská ilustrátorská dvojica ROMANA ROMANYŠYN a ANDRIJ LESIV.
V roku 2015 vydali detskú ilustrovanú knihu Vojna, ktorá zmenila Rondo. Umožnili ňou deťom rozprávať o vojne jazykom, ktorý im neubližuje, no pomáha pochopiť, čo vojna je, ako proti nej bojovať a ako s ňou žiť.
Kniha sa okamžite stala bestsellerom, v slovenčine vyšla vo vydavateľstve BRaK. Jej autori vtedy ešte netušili, že ruská agresia sa o niekoľko rokov vystupňuje natoľko, že kniha dostane druhý život.
"Symbolika temnoty a svetla sa znovu opakuje. Temnota nás chce chytiť a my musíme bojovať," hovoria a dodávajú, že po ich knihe znovu siahajú zúfalí rodičia, ktorí sa s vystresovanými a so zmätenými deťmi ukrývajú pred bombardovaním v hrozivých podzemných krytoch.
Čítajú im ju, aby ich upokojili. A funguje to.
Ako ilustrátorská dvojica pôsobíte v Ľvove, kde sa teraz sústreďujú utečenci z východných oblastí Ukrajiny. Zdržiavate sa tam aj v týchto vojnových dňoch?
Romana: Nie, teraz sme v západnej časti krajiny, v malej dedine blízko Karpát. Tu je relatívne bezpečne.
Andrij: Je tu ticho, ale tiež sem-tam zaznejú poplašné sirény. Zatiaľ tu nie sú žiadne ruské jednotky. Ale to sa môže veľmi rýchlo zmeniť.
Odkedy ste tam?
Romana: Ľvov sme opustili v piatok. Náš byt sme nechali priateľom, ktorí utiekli z východu Ukrajiny, a my sme sa presťahovali k našej rodine.
Máte správy z domova? Ako to tam momentálne vyzerá?
Romana: Sme v neustálom kontakte so známymi v Ľvove. Mesto sa pripravuje na všetky pravdepodobné scenáre, stavia obranu, každý kto môže, pomáha utečencom.
Ľudia, ktorí prišli z napadnutých miest, pôsobia ako dobrovoľníci, pomáhajú zhromažďovať všetko potrebné pre armádu, zbierajú peniaze, hračky pre deti, oblečenie. Aj my sa z diaľky snažíme urobiť všetko, čo je v našich silách.
Piva sa teraz pije málo, začali fľašovať molotov. Reportáž z Ľvova, vojnovej križovatky Čítajte Aj pracujete?
Romana: Teraz nie. Boli sme strašne vystresovaní, nevedeli sme sa sústrediť. Teraz väčšinou poskytujeme rozhovory, píšeme texty a články o tom, čo sa deje, pomáhame kontaktovať ľudí, ktorí sa snažia presunúť do iných miest.
V Ľvove a iných mestách odporučili autority ľuďom prípravovať Molotovove kokteily na obranu. Aj vy ste sa nejakým spôsobom pripravili na prípadný útok?
Romana: Tieto výzvy sú po celej krajine, každý ich vyrába. Návod ukazujú aj v televízii, na facebooku a na iných sociálnych médiách.
Andrij: Je úžasné, že Ukrajinci sú takí zjednotení a konajú ako jeden organizmus. Zároveň sme v šoku aj z toho, že dnes to už nie je len útok Ruska, ale pridalo sa aj Bielorusko.
Aké bolo pre vás zobudiť sa do štvrtkového rána a zistiť, že sa začala vojna?
Andrij: Nedá sa povedať, že by sme boli na niečo také úplne pripravení, no táto vojna už trvá osem rokov. Boli sme si vedomí toho, že aj takouto cestou by sa to mohlo zvrhnúť.
Všetci sme však verili, že celoplošná invázia Ruskom jednoducho neprichádza do úvahy. Je to šialenstvo. O tom, že sa začala vojna, sme sa dozvedeli od našich rodičov, ktorí nám hneď ráno telefonovali.
