Tak, ako sa to na festivaloch patrí, Filippo Scotti mal na sebe sako. Ale pod ním neskrýval futbalový dres Neapolu, ktorý si zladil s teniskami. Je vysoký, má neposlušné čierne kučeravé vlasy a ešte stopy po tínedžerskej citlivosti. To ho predurčilo na to, aby si ho jeden z najväčších režisérov Paolo Sorrentino vybral do svojho nového filmu.
Rola to nie je hocijaká. Božia ruka je autobiografický film a Scotti v ňom hrá samotného Sorrentina v tom najcitlivejšom veku – vo veku dospievania, ktoré mu okrem bežných starostí poznačila aj nečakaná smrť rodičov.
Najprv sa toho bál. Na festivale v Benátkach však získal cenu Marcella Mastroianniho, ktorú dostávajú najväčšie herecké talenty. Takže teraz sa zase bojí toho, ako tento úspech môže zmeniť jeho život.
Keď dospievame, nie je to najľahšie obdobie, všetci s niečím bojujeme. Čo trápilo vás?
Mňa tie veci ešte stále trápia. Mám pocit, že som nikdy neprestal bojovať a obávam sa, že ani nikdy neprestanem. Ako tínedžer som mal problémy v škole. Cítil som sa neisto, bol som najhorší v triede. Myslel som si, že žiadny predmet mi nikdy na nič neposlúži, takže načo by som sa snažil byť v nich dobrý.
Lara Wolf: Chcem hrať postavy väčšie než život Čítajte Je pravda, že už som vtedy uvažoval o divadle a filme, ale pravdupovediac, nevidel som zmysel ani v jednom, ani v druhom. Mohol som si to v hlave obracať z každej strany, stále som mal pred sebou balvan, ktorým som nedokázal pohnúť. Dnes vidím, že tým balvanom som bol ja sám.
Nevyzeráte, že by ste boli typom zlého žiaka. Nemali ste rád disciplínu?
Skôr metódy. S disciplínou to mám tak pol na pol. Niekedy ju treba, niekedy je lepšie nechať ľuďom voľnosť. Dostať slobodu, to je podľa mňa najväčšia škola, lebo vtedy musí človek sám znášať zodpovednosť za svoje rozhodnutia a sám si nájsť rovnováhu medzi povinnosťami a voľným, povedzme aj premárneným časom. Som rád, že som nakoniec predsa len vyskúšal divadlo. Hneď mi bolo lepšie. Začal som novú kapitolu života a v nej sa už cítim trochu bezpečnejšie.
V tomto filme sa Paolo Sorrentino dosť výrazne obnažil, je v ňom veľa autobiografických prvkov. Ako ste znášali zodpovednosť, že práve vy ho máte stelesniť?
BOŽIA RUKA È STATA LA MANO DI DIO (zdroj: FOTO: NETFLIX A VIFF)Veľmi som sa bál. Musel som tíšiť svoj tep: pokoj, Filippo, pokoj. Je to len filmová rola. Som tu preto, aby som hral, nie preto, aby som bol Paolo Sorrentino, vravel som si. Snažil som sa urobiť si odstup. No hoci sa to zdá jednoduchý koncept, nebolo také jednoduché dostať ho do krvi.
Čoho konkrétne ste sa báli?
Už len toho, že budem hlavnou postavou. A ešte v takomto veľkom filme. Neviete si predstaviť, aký som mal stres. Hneď na druhý deň po tom, ako si ma Paolo vybral, sme mali čítačku s kolegami. Keď sme skončili, šiel som za ním na balkón. Vravel som mu: Paolo, si si istý, že ja som dobrá voľba?
Ešte máš čas, aby si si to rozmyslel. Ver mi, povedal mi iba. A tak som mu uveril. Začal som si čítať knihy o jeho milovanom Maradonovi a počúval som hudbu, akú počúval v mladosti on: The Cure, Talking Heads, U2. Takmer celé leto som tak strávil.
Vysvetlil vám, prečo si vás vybral?
Vraj vo mne uvidel presne takú istú neistotu, ako v sebe mal on, keď bol v mojom veku.
