Ešte si to nechce pripustiť, ale už s tým v duchu kalkuluje. Má zdôvodnené, prečo by ochotne šiel bojovať a prečo by sa vzdal blahobytu.
Celú vojenskú službu síce prežil na hokejovom štadióne a jediné, čo ho vtedy trápilo, bol chlad, ale vie si predstaviť, že do ruky vezme zbraň. Napokon, s úsmevom zvykne hovoriť, že vždy keď o niečom nakrúca film, niečo podobné sa mu stane aj v osobnom živote. A ľudí, ktorí trpeli chudobou a diktatúrou, mal už pred kamerou dosť.
Pozná dobre aj osudy utečencov, jednu z nich práve s manželkou ubytoval doma. "Viem, že po všetkých praktických problémoch, ktoré teraz má, ju ešte čaká veľká psychická bolesť," hovorí režisér JARO VOJTEK.
Ste režisérom, vaším reflexom je prihovárať sa ľuďom a rozprávať sa s nimi. Ako to ide s Oleksandrou, ktorú ste pred pár dňami ubytovali? Už ste sa jej pýtali na neľahké veci?
Cítim, že sa o tom nechce rozprávať. Je rada, že sa dostala do zóny bezpečia, ale ešte stále prežíva stres. Rešpektujeme to, zatiaľ sa jej na nič nepýtame. Je možné, že po niekoľkých dňoch začne hovoriť sama od seba.
Ivan Hronec: Každý učiteľ z KGB by dal Putinovi päťku za tú školácku chybu, ktorú urobil Čítajte Čítal som to aj v radách od psychológov, najprv ich treba nechať, dať im čas. Rozprávame sa teda o živote, snažíme sa ju trochu uvoľniť. Včera sme ju napríklad vytiahli do mesta na kávu, ukázali sme jej Bratislavu. A popri tom ju necháme, nech sa vyspí, pretože prešla tisíc kilometrov. Veľa spí.
Čo si so sebou zbalila?
Prišla s jedným malým ruksakom, počítačom a telefónom. Viem, že v telefóne má nafotené výhľady zo svojich okien, robia to asi všetci utečenci. Chcú mať pamiatku na to, čo videli z balkónov, zo spálne, z kuchyne. A keď sú sami, nerušení, fotky si prezerajú.
