Keď rozpráva o svojej práci, je radosť ho počúvať. Máte totiž pocit, že neexistuje šťastnejší človek, a popritom sa kúsok jeho nadšenia prenesie aj na vás.
Dirigent Opery a Baletu SND MARTIN LEGINUS vraví, že do hudby sa zamiloval už ako dieťa. Dirigentom chcel byť od svojich šiestich rokov, keď ho rodičia prvýkrát zobrali na operu a svojmu snu obetoval všetko.
V Slovenskom národnom divadle diriguje operné aj baletné predstavenia už šestnásť rokov. V rozhovore pre SME NÁRODNÉ hovorí o tom, prečo ho dirigovanie fascinuje, aké problémy má Opera SND, ale aj, čo sú jej silné stránky.
Nepochádzate z hudobníckej rodiny. Kedy ste v sebe objavili talent na hudbu?
Nikdy som nerozmýšľal nad tým, či mám alebo nemám talent na hudbu. Mali sme doma klavír a moji rodičia nechceli, aby to bol prebytočný, dekoratívny nábytok a tak ma celkom prirodzene prihlásili do základnej umeleckej školy.
Vyrastal som v Prahe, takže moje prvé kroky v hudbe formovala česká hudobná tradícia, za čo som dodnes vďačný, pretože je veľmi bohatá a ich hudobné školstvo je mimoriadne kvalitné. K hudbe som od detstva inklinoval ako k bytostnej súčasti môjho života. Zrejme to súviselo aj s tým, že moji rodičia chodievali často do divadla.
Pamätám si, že už ako 6-ročného ma zobrali v Prahe na Toscu do Smetanovho divadla. Dnes je to Státní opera. Posadili ma do lóže, odkiaľ som mal dobrý výhľad na javisko aj orchestrálnu jamu.
Od prvých momentov som si zamiloval zvuk orchestra. Myslím si, že je najkrajším zvukom v priestore, aký dokáže človek vytvoriť. Dodnes mám zimomriavky, už len keď sa orchester začína ladiť.
Zobrať 6-ročné dieťa na Toscu, to chce odvahu, nie?
Myslím, že nad tým rodičia takto nerozmýšľali. A napokon urobili dobre, pretože to bol zlomový zážitok. Ako malý divák som bol prvýkrát konfrontovaný s profesiou dirigenta, bol som očarený tým, ako jeden človek dokáže spojiť toľko parametrov v zázračný hudobný celok, až som zatúžil robiť to isté.
Je pôvabnou náhodou, že o 28 rokov som svojich rodičov posadil do tej istej lóže v tom istom divadle a ako hudobný riaditeľ operného súboru pražskej Štátnej opery som išiel dirigovať Aidu. Kruh sa uzavrel. Investíciu mojich rodičov do môjho umeleckého formovania som im tak mohol vrátiť v dirigentskej profesii.
Ako Wagner vytvoril poveru, že opera nie je divadlo pre bežných ľudí Čítajte Ako prijali, že ste chceli byť dirigentom?
Najväčšie riziko tohto povolania je nízka pravdepodobnosť, že sa človek uplatní. Navyše u nás nie je ani veľký hudobný trh. Na Slovensku máme tri operné domy, v Nemecku je ich osemdesiat. Zároveň je to veľmi špecifické povolanie a väčšina spolužiakov, ktorí študovali odbor orchestrálne dirigovanie, sa tomu dnes profesionálne nevenuje.
Takže je pochopiteľné, že isté obavy zo strany rodičov existovali, ale nikdy to neprerástlo do spochybňovania mojej voľby. Naopak, cítil som veľkú podporu.
Je dirigentské povolanie najťažšie z hudobných povolaní? Touto otázkou narážam napríklad na to, že jednotliví hudobníci v orchestri sa musia naučiť vlastný part, ale dirigent musí ovládať všetky.
Som presvedčený, že každé umelecké povolanie je nesmierne náročné, ak ho chcete robiť na špičkovej úrovni. Skratky k úspechu v umení neexistujú. Dirigovanie nevynímajúc. Obetoval som svojmu povolaniu doposiaľ všetko. Celý svoj voľný čas som investoval do svojej profesie.
Táto obeta je pre mňa možno jednoduchšia v tom, že hudbu milujem a moje povolanie je mojou vysnenou prácou. Jej reálna podoba je síce iná, ako som si ju vysníval, ale neľutujem.
V čom je iná?
V mnohých veciach. Keď snívate o nejakom povolaní, nepredstavujete si všetky úskalia, prekážky a problémy, ktoré môžu prísť a aj prídu. Predstavujete si len benefity, ktoré vám povolanie môže priniesť.
Ale aj s tými všetkými bolesťami, napätiami, zakopnutiami, slepými uličkami a prinavráteniami je pre mňa moje povolanie najkrajšie na svete. A to mi pomáha prekonávať ťažké obdobia.
A čo ste od svojho povolania dostali späť?
