Jana Oľhová, rodáčka z Myjavy, je známa herečka. Jej rodinné zázemie je skrz-naskrz umelecké. Okrem toho, že jej bratom bol Marián Geišberg a jej synovci sú Martin a Marek, umelecké sklony po nej zdedilo aj jej šesť detí.
Žije v Martine, kde je členkou Slovenského komorného divadla, no je aj členkou súboru Činohry SND. Venuje sa aj výučbe herectva na konzervatóriu J. L. Bellu v Banskej Bystrici.
Martin Geišberg je jedným zo synov herca a hudobníka Mariána Geišberga. Martin aj jeho brat Marek sú obaja divadelníci. Kým Marek je hercom v Slovenskom komornom divadle v Martine, Martin sa venuje dramaturgii, réžii a hlavne muzike.
Tvorba hudby a koncertovanie sú jeho životnou náplňou. V Slovenskom národnom divadle vytvoril úspešný projekt KORENE – fúziu poetického večera, jeho hudby a poézie jeho manželky Elisabeth Wittgruber.
Majú mnoho spoločného – v prvom rade však potrebu tvorivej slobody. V rozhovoroch s nimi sa tiež dozviete, ako vnímajú ustavičné cestovanie, život mimo hlavného mesta a umenie vôbec.
JANA OĽHOVÁ
Prečo ste sa rozhodli stať sa herečkou?
Väčšinou je to sen malých dievčat – chcú byť herečky alebo speváčky. Ja som také sny nemala. Nápad ísť študovať herectvo vlastne vznikol až na strednej škole; a možno keby nebolo môjho brata Mariána, ktorý už herectvo študoval, tak by som v tom malom meste na Myjave ani nenašla odvahu pre toto rozhodnutie.
Pretože keď človek povie, že ide na herectvo, hneď sa všetci začnú tak zvláštne tváriť. Od spolužiačok po učiteľky. To vám veľa odvahy nedodá. Možno zopár spolužiačok mi držalo palce.
Nemala som ani veľkú podporu v rodine. Aj mama mi povedala: „Janka, teba nevezmú.“ A ono sa to podarilo. Aj keď tá pravdepodobnosť, že budeme dvaja súrodenci na VŠMU, bola malá.

Mali ste nejaký herecký vzor, keď ste sa hlásili na školu?
Kedysi sme zvykli pozerať veľa českých filmov, takže mojimi vzormi boli skôr českí herci. Mala som rada také komicko-dramatické herečky ako Iva Janžurová, Dana Medřická alebo Jiřina Jirásková. Práve takéto typy herečiek ma bavili.
U nás by sa dal podobný typ nájsť možno v Zuzane Kronerovej. A vlastne sme napokon aj so Zuzanou nejako vycítili, že sme spriaznené duše; aj sme si spolu zahrali. Páčilo sa mi aj herectvo Josefa Abrháma.
Mala som však rada aj zahraničných hercov, hoci teraz je mi to smiešne. Jean Gabin, Al Pacino, Romi Schneider alebo Alain Delon. Možno skôr Paul Newman.
Keď som sa minule mojich žiakov na konzervatóriu pýtala, oni nepoznali už ani Belmonda, o ktorom som si myslela, že ho musí poznať každý. Človek si v takých chvíľach uvedomí, čo je to svetská sláva a ako čas beží, že vlastne majú možno právo nepoznať ich. Už majú svoje vzory.
Uvažovali ste aj nad inou profesiou?
Šla by som študovať jazyky, ktoré mi vtedy celkom šli. Alebo tlmočníctvo.
Mali popri bratovi aj vaši rodičia vplyv na rozhodnutie stať sa herečkou?
Skôr tomu nedôverovali. S otcom sme neviedli veľké debaty o budúcnosti. Bol úradník, ktorý si ma vedel predstaviť ako sekretárku, ktorá bude nosiť kávu. A mama bola učiteľka, ktorá ma videla za katedrou. V každom prípade, to rozhodnutie muselo byť len moje.
Vo vašich stopách potom išli zas vaše deti – tiež sa rozhodli študovať umenie. Ako ste sa k tomu postavili už z pozície rodiča?
Dcéra Juliána išla na herectvo. Momentálne má však materské obdobie, takže teraz o divadle vôbec nerozmýšľa.
A ostatné deti šli skôr cestou filmu. Dokumentárny film, animácia, scenáristika a podobne. Takže svojím spôsobom sme v tom namočení všetci. Hanka študuje na UMPRUM (Umelecko-priemyslová škola v Prahe, pozn. red.) a najmladšia Eva je ešte na gymnáziu.
A ako ste sa k rozhodnutiu vašich detí študovať umenie postavili vy?
Človek sa nemôže čudovať, keď vyrastajú v takomto prostredí, že sa rozhodnú pre podobné povolanie. A mne sa veľmi páčilo, že majú takýto záujem. Jednoznačne som ich podporila.

Máte pocit, že sa aj vzájomne inšpirujete?
Áno, ale treba zdôrazniť, že mnoho ľudí má predstavu, že my sa o tom veľa rozprávame. Keď sa ako rodina stretneme, riešime skôr naše osobné veci, o práci sa veľa nebavíme.
To isté platí aj vo vzťahu k mojim synovcom Marekovi a Martinovi. My sme vlastne strašne radi, že sme sa ako rodina vôbec stretli. Takže veľkým rečiam o práci sa vyhýbame. Každý, samozrejme, spomenie, na čom práve robí, ale nerozprávame o tom veľa.
Vy ste v divadle mnohokrát hrali rolu matky. Bola vám niektorá podobná?
Nie, myslím, že žiadna mi nebola podobná. Každá matka má totiž veľmi veľa možností a vrstiev. Spomínam si na Volumniu, to bolo v inscenácii Shakespearovej hry Coriolanus. Potom to bola Matkina guráž Georgea Taboriho. Tam som hrala matku, ktorá mi bola veľmi blízka. Mala taký špecifický humor, preto som k nej mala blízko.
Teraz hrám Matku J. A. Pitínskeho v Slovenskom komornom divadle v Martine, ktorá je úplne atypická, vyvraždí celú rodinu. Na druhej strane, aj ja mám v sebe dosť veľkú dávku morbidity, to je možno dôvod, prečo ma do tejto postavy obsadili.
Ale keď som bola mladšia, úloha matky sa často striedala s úlohou prostitútky. Mám niekedy pocit, že matka a prostitútka sú také ženské archetypy.
To asi má zmysel, najmä z hľadiska témy sebaobety a obetavosti.
Presne. Je to vďaka obetavosti. Ale pozor! Prostitútky sú veľmi dobré matky.
Mimochodom, váš pes hral v inscenácii Štvorec v SND. Ako sa to stalo?
Bol to prvotný nápad režiséra Mariána Amslera. Vo filme Štvorec vystupuje postava riaditeľky galérie so psom, whippetom. Ja som mu naznačila, že my takého psa doma máme, a on najprv zo žartu povedal, nech ho donesiem.
Na skúškach sa správal celkom dobre. To sme ešte nevedeli, čo s ním urobia svetlá a diváci. Ale v konečnom dôsledku bol celkom pokojný a poslúchal ma. Hral výborne.
A spomínate si na nejaký zvláštny zážitok s ním v divadle?
Na premiére sa stala zvláštna vec. Cestou do divadla, okolo piatej, začal zrazu tak nezmyselne krívať. Vôbec som to nechápala. Aj počas premiéry kríval a dosť výrazne. Ja som to aj zaradila do textu a v jednom výstupe som povedala: „No mať tak tvoje problémy! Mne kríva pes.“