Občas sa niektoré muzeálne knižné kúsky vrátia z minulosti, aby nám pripomenuli, ako sa žilo kedysi. A že vlastne láska a pravda nezvíťazili nad lžou a nenávisťou ani za starých dobrých čias.
Dobré knihy spokojne môžu prekračovať storočia. Ich posolstvo nie je schované v rekvizitách, ale v príbehu, vzťahoch a hodnotách. Dômyselný rytier Don Quijote de la Mancha, ktorého autorom je Miguel de Cervantes y Saavedra, sa dnes všeobecne považuje za jedno z vrcholných diel literatúry a za otca moderného románu.
Klimatické klamstvá a ekologické podvody Čítajte Samotný Cervantes (1547 – 1616) prežil viac než dobrodružný život (vrátane šesťročného zajatia v otroctve i väzenia za „zatúlané“ štátne peniaze), v bojoch za španielsku korunu prišiel o ľavú ruku a časť svojho života precestoval prakticky po celom Stredomorí, kým vo veku 58 rokov vydal svoj najslávnejší román o rojkovi donovi Quijotovi.
Rozkošný text, nové vydanie
Niekedy sa dejú zázraky a smutné veci naraz, chce sa povedať pri tomto vydaní Cervantesovho románu vo vydavateľstve Spolku svätého Vojtecha na jeseň 2021. Nádherné a vskutku reprezentatívne vydanie knihy vyšlo niekoľko dní po tom, čo nás opustil vynikajúci ilustrátor Miroslav Cipár. A tak sa vlastne nové vydanie stalo aj poctou tomuto výnimočnému umelcovi.
(zdroj: Foto - Archív SME)Preklad Dona Quijota Jozefa Felixa prvýkrát vyšiel v slovenčine ešte v roku 1951, neskôr síce s primeranými jazykovými úpravami zodpovedajúcimi platnej norme niekoľkokrát a naposledy pred týmto vydaním v roku 1982. No pre toto vydanie neprišlo k prílišnému zásahu do prekladu, takže mierne archaizujúca slovenčina dodáva čítaniu nádych patiny, ale zároveň obohacuje slovník čitateľa o slová, ktoré sa už vytrácajú z pamäti.
Nová úprava je však očarujúca najmä vďaka Cipárovým ilustráciám, ktoré sú majstrovské, dopĺňajú knihu presne tým správne nostalgickým pohľadom na „Rytiera smutnej postavy“, ako nazval Dona Quijota jeho zbrojnoš Sancho Panza.
Nové čítanie
Don Quijote musí byť všetkým milovníkom kníh blízka postava. A možno niekedy zažívali čosi podobné, keď sa zamýšľali nad tým, aké by to bolo stať sa „hrdinom“ niektorého z príbehov. Postaršiemu španielskemu šľachticovi z oblasti La Mancha (magická španielska krajina vo vnútrozemí, plná rozľahlých plání a prevaľujúceho sa vetra) sa osudným stalo čítanie románov.
