Ľudské telo je pominuteľné, lež duša človeka nesmrteľná – to je doktrína mnohých náboženstiev. Niekto v dušu a jej nesmrteľnosť verí, iný sa viere vysmieva. Nech je tak alebo tak, aj ateista možno v kútiku srdca dúfa, že smrť nie je definitívnym zánikom existencie.
Reportážno – filozofická koláž ako svedectvo z obdobia po druhej svetovej vojne Čítajte Ruská prozaička Ľudmila Ulická sa v najnovšej zbierke poviedok O tele duše zamýšľa nad hranicou medzi životom a smrťou. Niežeby sa vŕtala vo filozofických či náboženských otázkach, to nie. Svojich protagonistov a protagonistky vsotila do víru zlomových životných okamihov a vtedy sa iba ťažko oddeľuje telesné od duševného.
Hnacím motorom je láska
Zbierka sa skladá z troch častí. Prvá, s názvom Priateľky, sa začína básňou, ktorú by sme mohli nazvať ódou na priateľstvo. Je to vyznanie všetkým ženám, ktoré autorka nosí v srdci. Niektoré prózy v knihe majú aj osobné venovania.
(zdroj: Foto - Archív SME)„Spolu sme prežili život, v náručí sme niesli všetky trápenia, jedna druhej sme si pomáhali vliecť kufre, truhly a zemiaky, jedna druhej na prsiach sme si odplakali všetky škriepky a sváry, všetky nevery, potraty, zrady, domové prehliadky, hanebnú závisť. (...) Také vás potrebujem – som taká ako vy.“
Nasledujú štyri poviedky s výraznými a silnými ženskými postavami. Nechýbajú v nich smútok, choroba, zúfalstvo a smrť, no hnacím motorom je láska v rôznych podobách. S ňou idú ruka v ruke odpustenie, zmierenie a nádej.
Zarifa zomiera a Musia by si s ňou rada vymenila dušu. Jedna je Arménka, druhá Azerbajdžanka, rodiny ich odvrhli nielen pre lesbický vzťah, ale najmä pre národnostné nezhody. Symbolom zmierenia sa v poviedke stáva vyobrazenie Draka v smrteľnom zápase s posvätným Simurgom.
