Vyzerajú, akoby práve vybehli z videoklipu Nicki Minaj. Zložito zapletené vlasy, leopardí vzor na podprsenke, dvojradové korčule.
Choreografie sú náročné a dokonale nacvičené. Hudba vzniká priamo na javisku kombináciou živého hrania a elektronických škatuliek. Vizuálne a formálne pôsobí všetko tak moderne a ohurujúco cool, až máte dôvod na pochybnosti.
Môže byť táto inscenácia o náboženskom fanatizme? Kde je ten stredovek, temnota a zatemnenie mysle, ktoré nútia ľudí zabíjať v mene Boha?
Inscenácia Ponížení a krvilační nezávislého divadla Uhol_92 odpovedá prosto: V nás. A je pritom úplne jedno, v ktorom storočí žijeme a aké handry máme práve oblečené.
Ako bolo v dobe temna, nech je i dnes
„Pchajú sa nám do spální aj do nohavičiek," rozhorčuje sa v záverečnom monológu herečka Lena Libjaková.
Jej výstup je silnou bodkou už aj tak gradujúceho večera. Udrie na citlivú strunu kultúrnej vojny a nepochopiteľného konzervatívneho populizmu, ktorý do slovenského parlamentu neustále prináša nové návrhy na sprísnenie interrupcií, do maďarského zas svätoštefanskú korunu, v Poľsku vytvára LGBTI free zóny a ktorý všemožne otravuje život v 21. storočí.
Bolo by však veľmi jednoduché vytvoriť v divadle hru na my a oni. To našťastie autorka a režisérka Alžbeta Vrzgula nepotrebuje a jej inscenácia je výborným príkladom toho, ako môže byť umenie informačne sýte, rafinované a formálne príťažlivé.
Text voľne odkazuje na román Stefana Zweiga Svedomie proti násiliu, ktorý pojednáva o boji dvoch učencov svojej éry. Jána Kalvína a jeho oponenta Sebastiana Castellia.
„Zabiť človeka neznamená chrániť doktrínu, znamená to zabiť človeka,“ vravel Castellio, keď videl, že Kalvín sa v honbe za kacírmi úplne zrieka myšlienok humanizmu a pokroku, ktoré malo 16. storočie priniesť.
