O čom konkrétne hovoríme, keď sa bavíme o rase? Nie je to také jasné, ako sa zdá. Ak by bolo, nemuseli by sme si každý rok 21. marca pripomínať Medzinárodný deň boja za odstránenie rasovej diskriminácie.
Matka v epicentre Čítajte Pravda je taká, že belosi o svojej farbe pleti veľmi nepremýšľajú, lebo nemajú prečo. Je preto dôležité upozorniť na to, že často podliehajú omylu, že práve biela farba pleti je normou a netreba o tom ani debatovať. Všetko ostatné, neznáme a „iné“, je teda odchýlka od tejto normy, o čom však už debatovať treba, pretože takéto zmýšľanie je veľmi nebezpečné.
Nie som rasista, ale...
Kedy sa teda ešte oplatí viesť s ľuďmi diskurzy o rase a kedy si treba povedať, že to už nemá zmysel? Nájsť totiž akúsi hranicu a spoločný konsenzus je takmer nemožné. Vždy je niekto, kto nerozumie, či skôr nechce rozumieť a nie je ochotný ani počúvať, rezignácia je preto na mieste a celkom pochopiteľná.
(zdroj: Foto - Archív SME)Dá sa však polemizovať o tom, či aj Reni Eddo-Lodge naozaj rezignovala a prestala sa už s bielymi rozprávať o rase. Svojím debutom sa totiž prihovára ľuďom rôznych rás, z rozmanitých krajín a kultúr, a vyvoláva ním poriadnu rozpravu. Podobnú, ako známa nigérijská autorka Chimamanda Ngozi Adichie svojou knihou Amerikánka (Absynt 2018). Nemôžeme ich však porovnávať.
Britská novinárka totiž napísala ešte tvrdšiu knihu, ktorú možno označiť za oprávnenú výčitku nasmerovanú na všetkých, čo obhajujú a presadzujú rasistické štandardy, pričasté aj vo vysokej politike alebo na súdoch pri obvinení z rasistických útokov a vrážd.
Veta „nie som rasista, ale...“ je v spoločnostiach taká častá, že sa už stáva zaužívanou. Napriek tomu, že nežijeme v storočí, v ktorom boli černošské národy otrokmi, majú niektorí ľudia stále pocit, že sú nad nimi, a považujú to za správne. „Cieľom „boja“ proti rasizmu v Európe je kritika zaraďovania ľudí do rás, pretože sa pracuje s odlišnými „biologickými druhmi/plemenami“. A takéto chápanie rasy viedlo nielen počas druhej svetovej vojny ku genocíde miliónov ľudí.“
