Patrím ku generácii, ktorá s ruským jazykom a aj s literatúrou prišla do styku od štvrtého ročníka ZDŠ, maturovala z neho a ani na univerzite sa mu nevyhla. Mnohé som čítať musel, ale nemalý počet diel ruských a neskôr aj sovietskych autorov tvoril zásadnú časť mojej knižnice.
Môj dydaistický uhol pohľadu (1.) Čítajte Koho však vybrať, aby svojím dielom alebo postavou vystihoval onú ruskú dušu. Puškinovho Onegina, Gogoľovho Chlestakova, Dostojevského Raskoľnikova, Tolstého Pierra Bezuchova alebo by to mal byť Iľf-Petrovov Ostap Bender, Ostrovského Pavko Korčagin či Solženicynov Ivan Denisovič? Potom, ako sa ku mne pred štyrmi rokmi dostal román Džentlmen v Moskve, mám túto dilemu viac-menej vyriešenú.
Doživotie v hoteli
Komisia ľudových komisárov na čele s A. J. Vyšinským rozhodne, že Alexander Iľjič Rostov, pôvodom gróf z Nižného Novgorodu, dostane za báseň Kamže sa podel (náš cieľ) trest doživotného pobytu v moskovskom hoteli Metropol, keďže verše napísané v období útlaku po neúspešnej revolúcii v roku 1905 boli mnohými považované za výzvu na hľadanie cieľa, nie však toho triedne správneho.
(zdroj: Foto - Archív SME)Poviete si, že tak predsa sovietsky režim nefungoval. Aké doživotie v hoteli za báseň? Zvlášť ak komisii predsedal budúci strojca politických monster procesov. Treba si však uvedomiť, že básnici mali v Rusku odjakživa iný status, na aký bola zvyknutá Európa.
Napokon, veď len pred pár rokmi zosnulý Jevgenij Jevtušenko dokázal recitovať pred zaplneným štadiónom v moskovských Lužnikách s kapacitou 80-tisíc divákov! Nie je cieľom tohto textu recenzovať príbeh grófa Rostova, pristavíme sa len pri niekoľkých citátoch a začneme podstatou krutosti sibírskych väzníc.
„Vyhnanstvo je staré ako ľudstvo samo, lenže práve Rusi prišli s nápadom poslať človeka do vyhnanstva v jeho vlastnej krajine. Už v 18. storočí prestali cári vyháňať ľudí do zahraničia a namiesto toho ich posielali na Sibír.
