Rastislav Kuril a Gabriel Popescu sa profesijne zameriavajú na prinášanie zahraničných filmových produkcií na Slovensko. Zaslúžili sa aj o nedávne nakrúcanie filmu The Performance na Slovensku. Obaja sa zhodujú v tom, že podstatou ich práce je predávať dôveru v krajinu a následne zariadiť, aby bolo dodržané všetko, čo deklarovali. Tvrdia, že vo výhľadovom horizonte (približne do desať rokov) by sa Slovensko mohlo dostať medzi najzaujímavejších hráčov v oblasti vhodných lokácií pre medzinárodné filmové spolupráce.
Filippo Scotti: Nakrúcania so Sorrentinom som sa tak bál, že som si musel tíšiť tep Čítajte Vo vašej filmografii sú mnohé medzinárodné filmy a série, na ktorých ste spolupracovali. Patria medzi ne Červená volavka, Eragon, Hellboy 2, Spectral, série Van Helsing, Dracula, Hana či Marco Polo. Čo konkrétne zahŕňa vaša profesia počas týchto zahraničných nakrúcaní?
Rastislav Kuril: V prvom rade som zodpovedný za udržateľnosť rozpočtu a poskytnutie komfortu producentom a štábu, aby mali zabezpečené všetko, čo potrebujú. Našou prácou nie je predávať lokácie, ale dôveru. To je to, na čom si zakladáme a vďaka čomu zahraničné produkcie odchádzajú spokojné.
Čím vás práca vo filmovom biznise dokáže stále nadchnúť?
RK: Spolupracoval som približne na dvadsiatke filmov a viem, že film je živý organizmus. Baví ma celý mechanizmus jeho fungovania. Je to neustála zmena. Stretávam množstvo nových ľudí v krátkom čase. Film je výzva a to ma na ňom baví.
Marco Polo (zdroj: Foto - Netflix)Počas nakrúcania spomenutých filmov a seriálov na Slovensko zavítali viacerí zaujímaví zahraniční profesionáli. Na koho z nich si spomínate ako na pre vás zaujímavého a čímsi vyčnievajúceho človeka?
RK: Vyzdvihol by som práve nedávnu skúsenosť s Robertom Carlylom počas práce na filme The Performance. Je to veľmi milý človek a je milý ku každému bez rozdielu. Je to ľudský, zdvorilý a príjemný profesionál.
Spomenuli sme Roberta Carlyla a aj film The Performance podľa predlohy poviedky Arthura Millera. Tím, ktorý na ňom u nás pracoval, mal približne dvesto členov. Aké sú najzásadnejšie rozdiely pri menších a väčších filmových produkciách?
RK: Pracoval som na produkciách, ktoré mali 750 členov, aj na takých, kde sa základný štáb skladal z päťdesiatich ľudí. Princíp práce pri veľkých, stredných aj malých produkciách je rovnaký, ale všeobecne platí: čím viac ľudí, tým väčší chaos. Orson Welles povedal: „Keď divadlo je chaos, film je anarchia.“ V určitom ohľade mal nepochybne pravdu. Ak máte štáb so 750 členmi, vyskytne sa tam 750 problémov.
Nakrúcanie teda vždy prináša aj určitú mieru nečakaných, aj problematických momentov. Jednou zo súčastí vašej práce je to, že ich dokážete vyriešiť. S akými výzvami ste sa napríklad museli popasovať?
RK: Každý film so sebou nesie nejakú vlastnú, špecifickú výzvu. Môžu to byť lokácie, ktoré náhle nie sú z nejakého dôvodu k dispozícii, a občas dokáže karty zamiešať nepredvídateľnosť počasia. Sme však pripravení na rôzne alternatívy a mojou prácou je práve schopnosť tieto problémy adekvátne riešiť.
