Je ich dvanásť, sedia v regionálnej lokálke, ktorú nikto neriadi, a rýchlosťou päť kilometrov za hodinu sa rútia v ústrety záhube. Podarí sa im zachrániť sa? Alebo sa aspoň dohodnúť na tom, že nikto z nich nie je arabským teroristom? A dá sa dnes ešte vôbec na niečom dohodnúť?
Po debute Vlastníci, ktorý sa u našich susedov stal jedným z najnavštevovanejších českých filmov za posledné roky, prichádza režisér a scenárista Jíří Havelka s úplne inou, ale o nič menej absurdne vyznievajúcou komédiou o vlaku bez rušňovodiča – Mimoriadna udalosť.
Maroš Hečko: Prepadol som písaniu Čítajte Vo vašom najnovšom filme jedna bizarná situácia strieda inú bizarnú situáciu, a predsa, väčšina z toho vychádza z reality, vrátane onej mimoriadnej udalosti na trati inšpirovanej príbehom splašeného vlaku na Českomoravskej vysočine. Vymyslené sú tie ľahko uveriteľné veci. V tlačovej správe sa píše, že tak vzniká akýsi medzipriestor, ktorý vás pri písaní bavilo so spoluscenáristom skúmať. Ako sa skúma taký medzipriestor?
Našou metódou nebola rešerš v teréne, neboli sme si zisťovať, čo presne sa pri tej-ktorej udalosti naozaj stalo. Zaujímali nás len mediálne výstupy o incidente. Tie, samozrejme, podávali veľmi rozdielny obraz, v závislosti od toho, či išlo o verejnoprávne spravodajstvo, komerčnú televíziu alebo virálnu paródiu na internete. Tam vzniká zaujímavý medzipriestor.
A čo ste v tom medzipriestore našli?
Keď sa prehrabujete na internete, začnú na vás vyskakovať veci ako jeleň, po ktorom je vyhlásené pátranie, pretože ukradol poľovníkovi pušku. To vás prekvapí, začnete si to hľadať, zistíte, že je to pravda, skontaktujete sa s policajtmi, ktorí vám povedia, že k tomu prípadu dokonca existuje zložka, pretože každá zbraň má registračné číslo, a keď zmizne, musí sa otvoriť oficiálne vyšetrovanie. Hľadaný jeleň, ktorý odzbrojil poľovníka. Neuveriteľné, ale je to pravda.
Veľa sa dnes hovorí o konšpirátoroch, ktorí šíria bludy, ale nám išlo skôr o to poukázať na fakt, že už dosť dlhý čas žijeme vo svete, kde je veľmi ťažké rozlíšiť, čo je skutočnosť, čo je jej mediálny obraz a čo je paródia. Banalita a podstatná vec úplne splývajú. Navyše, keď každý pozná nejaký fenomén z iného zdroja, niekto zo spravodajstva, iný z internetu, je nemožné vôbec sa na nejakej spoločnej realite dohodnúť. Každý totiž máme v hlave iný obraz skutočnosti.
Jiří Havelka (zdroj: Foto - Archív SME)Ako to povie ten zvláštny pán vo filme, ja ho inak volám Spaľovač mŕtvol, že realita nám je servírovaná z tmy našej lebky?
Presne tak. A, mimochodom, je dobré, že ho tak voláte. My sme Spaľovača mŕtvol vlastne pri písaní scenára vôbec nemali na mysli, ale zatiaľ ho tam všetci vidia. Ako predobraz sme mali pána menom Ivan Genov, u nás i mediálne známy pohrebák, ktorý sa celoživotne štylizoval do tridsiatych rokov, líčil sa a hovoril ako Oldřich Nový. Ale i tieto filmové referencie sú v pohode.
Niekde som zachytila, že ste sa chceli vyhnúť tomu, aby ste písali roly na telo konkrétnym českým hercom, takže ste si radšej dávali zahraničné predobrazy...
So spoluscenáristom Davidom Dvořákom sme sa dohodli, že pri písaní budeme vychádzať z osôb, ktoré poznáme buď z reálu, alebo z médií, ako napríklad toho pána Genova, ale zároveň sme sa vôbec nechceli pohybovať v českom kontexte. Jeden večer sme sa potom zabávali prekáraním, koho obľúbenec by sa na ktorú rolu hodil viac, a či je postava inštruktora v autoškole, ktorú nakoniec vo filme hrá Igor Chmela, viac ako Bruce Willis alebo skôr ako Tim Roth.
Absurdita situácie, v ktorej sa protagonisti filmu ocitnú, ich neschopnosť spojiť sa – v určitých aspektoch váš film pripomína nedávny hit Don’t Look Up. Zámerom tvorcov tohto filmu bolo okrem iného prebudiť ľudí z letargie, primať ich k tomu, aby začali konať. Má i Mimoriadna udalosť takéto ambície?
Takýto zámer sme nemali. Skôr sme sa chceli podeliť o frustráciu z chaosu, v ktorom sa topíme, čo v určitom zmysle tiež považujem za očistný proces, ale maximálna ambícia, ktorú sme v tomto smere mali, bola katarzia prostredníctvom spoločného smiechu. Ale v skutočnosti sa smejeme vzorcom, ktoré poznáme. A dúfam, že to nájdete i v Mimoriadnej udalosti.
Nedávno ste v rozhovore pre český Reflex spomenuli, že najradšej by ste oba národné divadelné súbory, slovenský i český, niekedy nejako prepojili. „Dávalo by mi to zmysel, pretože kultúrne si obe krajiny zostávajú neuveriteľne blízko a zároveň sme zásadne rozdielni.“ V čom vnímate tú blízkosť a v čom tú zásadnú rozdielnosť?
Blízkosť je jazyková a historická. Ja verím, že Československo nebolo úplne umelo vytvorený útvar, i keď sa to teraz často tak interpretuje. Ale zas si myslím, že tá vnútorná potreba, prečo sme Československo potrebovali, na čo sme si vzájomne poslúžili a ako sa na seba vzájomne pozeráme, to je veľmi rozdielne.
