V roku 1968 som na Filozofickej fakulte UK študoval ruský jazyk a literatúru a okrem písania básní a recenzií som sa začal venovať aj prekladaniu ruskej literatúry.
Keď som ráno 21. augusta 1968 uvidel v bratislavských uliciach ruské/sovietske tanky a obrnené transportéry, ktoré nás prišli „oslobodiť“ od hroziacej „kontrarevolúcie“, reagoval som okrem iného aj glosou v mimoriadnom čísle Kultúrneho života, kde som napísal, že sa hanbím za krajinu, ktorej jazyk študujem, a že jazyk Puškina už nikdy nebude mojím jazykom.
V druhej časti svojho výroku som sa mýlil. Vtedy som ešte celkom dobre nevnímal, že básnici Puškin, Pasternak, Mandeľštam, Brodskij a mnohí ďalší boli a sú ruskí básnici, Gogoľ, Čechov, Bulgakov, Babeľ a mnohí ďalší boli a sú ruskí prozaici a dramatici.
A ak ich preložím do slovenčiny, sprostredkujem slovenskému čitateľovi ich kultúrny kód, ktorý nemá nič spoločné s nekultúrnym kódom ruských, sovietskych a opäť ruských politických predstaviteľov, ba práve naopak – popiera ho.
Ostaňme pri dramatikoch – áno, Gogoľ videl Rusko inak ako Alexander I. a Nikolaj I., Ostrovskij inak ako Alexander II., Čechov inak ako Nikolaj II., Erdman inak ako Stalin, Radzinskij inak ako Brežnev, Vyrypajev ho vidí inak ako Putin.
Hon na čarodejnice je bližšie, než si myslíte. Salemské bosorky sú svedectvom pre všetky doby Čítajte Ráno 24. februára 2022 som v bratislavských uliciach ruské tanky nevidel, zato som videl v televízii a na internete, ako sa usilujú zabiť slobodnú a nezávislú Ukrajinu. Ako déjà vu sa mi vrátil ten pocit z augusta 1968.
Máme od tejto chvíle zanevrieť na ruskú kultúru? Máme ignorovať ruskú literatúru, hudbu, divadlo, výtvarné umenie? Odpoveď je jednoduchšia, než sa to na prvý pohľad zdá: áno, máme odsúdiť a ignorovať tých umelcov, čo podporujú Putina a tým pádom aj jeho zločiny proti ľudskosti.
