„Budem velká umelkyna malého národa,“ znela takmer prorocky jej replika v inscenácii Človečina. Katarína Kolníková ju po prvý raz vyslovila v roku 1971. Bol to rok, keď ju Stanislav Štepka požiadal, aby sa pridala k už dobre zabehnutému Radošinskému naivnému divadlu.
Tesne pred päťdesiatkou tak jej život nabral nový smer. A jej prítomnosť začala tiež písať novú kapitolu v živote divadla.
Katarína Kolníková totiž nebola len špecifickou herečkou, ktorá sa už počas života stala „oficiálná kultúrná památka“, ale pre autora a principála Štepku aj inšpiráciou. Niektoré postavy či dokonca celé hry vznikli len vďaka nej a pre ňu.
Inšpiratívny dialóg trvá dodnes. RTVS pri príležitosti 101 rokov od jej narodenia uvedie 17. apríla nový televízny film Pošta pani Kolníkovej.
Nevím, po kom má tu nenávist...
„Sedím na zadku v pracovni ako v cele už druhý rok, lebo ako starec vraj aj musím. Divadlá sú pusté a zatvorené, a tak píšem, dokončujem hru o spolužití ľudí a lesa, čítam a užívam vitamíny C a D,“ povzdychne si v úvode jedného z listov Štepka.
Ďalej sa posťažuje na úroveň politikov, ktorí by podľa slovníka a vystupovania v parlamente nemali byť ani kočišmi, nieto ešte pánmi, a na záver listu sa spýta, aká je tam hore hlavná téma na debaty.
