Debbie má čerstvých osemnásť a žije na farme s psychicky labilnou matkou a milujúcim strýkom, ktorý si ale rád vypije. Po tom, ako ráno podojí kravy, prezlečie sa a uháňa na vlak do Dublinu, aby stihla prednášku z anglickej literatúry. Štúdium jej však nejde tak, ako by chcela, a takmer s nikým v meste si nerozumie.
O princovi, ktorý miloval powerpointové prezentácie Čítajte Mladá írska autorka Louise Nealon názvom svojho debutového románu odkazuje na označenie dnešnej generácie mladých ľudí, ironizujúce ich stádovitú honbu za originalitou, akcentovanú emocionalitu a prepiatu krehkosť. No ak sa necháte viesť nevtieravou poetikou príbehu – ktorá v pasážach venovaných matke presvedčenej, že sa jej snívajú sny iných ľudí, dostáva dokonca jemne magicko-realistický nádych – možno v jeho názve nájdete i hlbší význam.
Môže snehová vločka neveriť na existenciu snehu? A čo má sneh spoločné so snami?
Intenzita a bezprostrednosť
„Je týždeň nováčikov a ja som videla dosť filmov z univerzitného prostredia. Ak mám naraziť na budúcu najlepšiu priateľku alebo na milenca, stane sa to v prvý deň.“
Nealonovú často prirovnávajú k Sally Rooneyovej, a po paralely s románom Normálni ľudia (Lindeni 2020) človek vskutku nemusí ísť ďaleko – Dublin, Trinity College, problémy súvisiace s priateľstvom, láskou a sexualitou.
Tí skôr narodení a tí, ktorých celý ten rozruch okolo Rooneyovej obišiel, si však pokojne môžu Debbie predstaviť i ako takú trochu drsnejšiu, zemitejšiu Annu zo Zeleného domu. Dobre, nepamätám si, že by sa v Zelenom dome niekedy riešili problémy s holením intímnych partií či správnou technikou masturbácie, a Debbie na rozdiel od Anny nemá problém vypustiť z úst slovo „pička“, no keď nenápadne pozoruje svoju platonickú lásku – „Chalan je skrytý za náhrobkom, ale vidím mu lakeť. Z môjho pohľadu je to svätý lakeť.“ – naozaj nemá od Anny ďaleko.
