Jedna z najcennejších kníh, ktorú som o literárnej kritike mal a opäť vďaka vzácnej priateľke mám, sú úvahy Alexandra Matušku Osobne a neosobne, ktoré vydali posmrtne jeho synovia v roku 1983. Encyklopédia vám povie, že bol literárnym vedcom aj jedným zo šéfredaktorov Slovenských pohľadov plus stredoškolským učiteľom až v Michalovciach.
Môj dydaistický uhol pohľadu (II.) Čítajte A tesne po príchode internacionálnej pomoci sa v roku 1969 stal národným umelcom. Ak by podľa nemeckého vzoru mal niekto na Slovensku právo nosiť titul literárny pápež, musel by to byť Alexander Matuška.
Nazývali ho rozhnevaným kritikom, čo komentoval slovami: „Nemôžem povedať, že by som nebol bažil po láske ľudí, ani že bolo vždy príjemné k nim byť z lásky k veci tvrdý, lež nedalo sa ináč, najmä keď nešlo len o knihy, keď išlo o to, čo je za nimi, o kultúru, život.“
Kritik bez ideologického nánosu
Na výbere Matuškových komentárov o literatúre, kritike a hodnotách v Osobne a neosobne je pozoruhodné, že nemajú žiadny ideologický nános. Možno by bol prekvapený, kto a ako dnes tvorí, ale nemusel by robiť revíziu svojich postojov a vyhovárať sa na to, že „doba bola taká“.
Akt písania sa mi javil aj aktom mravným. Pýtal som sa teda, kládol som si otázku, či autor urobil „všetko“ čo mohol a mal, aby sa ukázal vo svojom skutočnom formáte, aby sa dal na svojej úrovni. A keď sa vec javila tak, že píše nie podľa svojich možností, ale pod ne, že by rád „tvoril“, a robiť sa mu nechce, že gestikuluje, genialníči, no nezvládol, „hneval“ som sa...
(zdroj: Foto - Archív SME)Z milosrdnej predstavy, že by niekto mohol, keby chcel, bývame nemilosrdní, lebo si „nevšimneme“, že by možno chcel, keby mohol.
Človek môže byť a znamenite byť aj bez písania, čiže predstavovať niečo bez pera v ruke, a nepredstavovať nič s perom. Boli takí videní.
Vzťah kritik a čitateľ
Na jednom mieste knihy Matuška radí čitateľom, ako si majú pri čítaní pomáhať podčiarkovaním textov: „Ceruzka v ruke je prvý znak, že sme sa veci dostali na kobylku. Že sme sa ustálili v nejakom prístupe; je to prvý – vonkajší – dôkaz, že vnútorný hlad potrebuje byť dáko ovládaný a regulovaný.“ Je si však vedomý toho, že kritik a čitateľ nemusia byť na rovnakej vlne, ba dokonca tvrdí, že kritik môže obyčajnému človeku zásadne narúšať radosť z čítania.
Šťastný ten, kto číta „len tak“, kto je teda aj kritikom len pre vlastnú potrebu a nevychodí s ňou na svetlo, koho to nepokúša deliť sa o svoje zážitky, dojmy a poznatky. Pre seba, takýto človek číta dobre, dosť dobre, ale tu prichodí kritik, ktorý číta „lepšie“. Je možné, ba isté, že číta lepšie – pre seba. Ale pre iných?
